toooľko príspevkov a nikto nespomenie, ako sme zastrašovali imperialistov v prvomájových sprievodoch. a že sa nás aj báli....

..čože by sa nebáli, keď sme ich zasrašovali........

Tie ohybne "platne" boli ruskej vyroby a boli prilohou nejakych farebne ilustrovanych mesacnikov pre skolakov. Vlastne, rusi uz pred 30 rokmi predbehli dobu, kedze k časaku balili aj medium.

http://picasaweb.google.com/duves1/P...64770460696594
viac foto: http://picasaweb.google.com/duves1/PraciCest

A idúcky domov z kina sme si kúpili fantastickú vanilkovú zmrzlinu, ktorá sa vtedy dávala nie do kornútkov, ale takých oblátkových mištičiek a jeden kopček stál asi 50 halierov (?) nepamätám sa už na cenu ale na jej ozajstnú vanilkovú chuť áno.
A ešte stále mám chuť jednej čokoládky v ústach - volala sa kokosenka.
Bola to malá tyčinka mliečnej čokolády s kokosom. Bola zabalená do jemnulinkého potlačeného staniolu a na ňom ešte bledomodrý papierový obal.
Pamätám sa, vždy keď som si ju kupovala, som si pomyslela, že keď budem dospelá, každý deň si kúpim niekoľko takýchto čokoládok. Kde si, kokosenka?

ja som chodil po fotbale zbierať flaše a za korunky som si kupoval plastikove modely a mal som ich velaa lebo som bol rýchlejší ako penzisti:-)))
A kto si pameta ABC to bol časopis a tie vystrihovanky nevyčislitelnej hodnoty ešte ich mam doma plný kufor.

A topánky "gondoly" si pamätáte? Keď sme v nich išli na "Čaj o piatej" už sme boli dospelé, lebo sme mali topánky na opätku..., k tomu "twisťáky", kúpili sme si pol litra krachelky a zabávali sme sa až do - 22,00 hod. A to už bolo veľa, lebo ak to videl profák zo strednej, na druhý deň sme leteli k tabuli.
Alebo úzke sukne, boli také úzke, že sme drobčili ale beda vystúpiť do vlaku, to musela ísť sukňa čo najvyššie a tie pohľady za nami - no erotika šuviks!

A keď poviem, že sme nesmrteľné, nikto mi neverí....

Desiatu som si nosila v takom peknučkom umelom košíčku - samá čipka.
Raz, ako som zo škôlky išla domov, prázdny košíček som si dala na hlavu.
A veselo som sa pozerala na svet, kráčajúc som sa trápila s rozviazanou silonovou (a obrovskou) mašľou na konci dlhočizného vrkoča. Zrazu som si uvedomila, že používam obe ruky a ani v jednej nie je môj košíček na desiatu. Panika, plač, čo povie mamička na stratený košíček?
Srdervúci detský plač utíšila pani z obchodu - pekne mi ho sňala z hlavy a dala do ruky. Aj ma odprevadila domov.

Hmmm, to ale boli chute, však?!

Ja budem mať na rok tridsiate tretie výročie mojich 17-ich narodenín. Zase dôvod na oslavu.

Vlastička, ale tie twisťáky boli naozaj pekné. A "krokodilky"? (to boli topánky - veľmi som si ich šetrila)

No vidíš???? A môžeš začať šúľať guľky do jamôčky s kockou zemiakoveho cukru za 20 halierikov....A tešiť sa na svetlú budúcnosť..... .

A tie krokodílky stáli 110 Kčs. Boli fantastické. A vydržali......!

K tým nohaviciam: u nás vtedy frčali "zvonové nohavice" z roliet. obyčajných, plátených. Môj brat si ich dokonca ušil sám na starej šlapacej Minerve, a to mal asi 14 rokov. Tiež sI spomínam na mániu zvanú "klik-klak". To boli také bakelitové guličky spojené šnúrkou, rozkývali sa hore a dole a klikali o seba. Vtedy to bol celodenný zvuk. A v škole veľké vyšetrovačky, pretože z okien tieto guličky chýbali. Ktovie prečo?))

a hrali sme sa: Kráľu, kráľu daj vojaka!" a chlapci pigu

Och, ale je niekomu smutno za minulými časmi, čo sa vrátiť nedajú, och joj.

Tweety, to máš pravdu.
Stále uvažujem o tom, že sme mali akosi viac priestoru na hranie, boli sme stále vonku, zima-leto, nemuseli sme vždy papkať v sterilnom prostredí, pri stole ale chlieb s masťou a cibuľou sme zbaštili vonku, lebo sme nevydržali sedieť doma.
Nebolo toľko alergií a tiež si myslím, že keď sme mohli byť pustení takto navoľno, tak sme boli akosi zodpovednejší. Nikto nám nestál pri "zadku" aby sme nespadli.
No žiaľ už ani moje deti nemohli prežiť také detsto ako ja, lebo bola už úplne iná doba.

No, mne zas nie je za tým tak smutno. Ja keď porovnám, koľko toho trebárs moje deti už videli, tak mi je skôr smutno, že ja som sa v ich veku dostala maximálne do Gyoru za nákupmi a do Bulharska. Keď sme chceli ísť s rodičmi do Juhoslávie, tak nás nepustili, lebo strýko bol od 1968 v Austrálii. Tak. To je tá druhá stránka veci, ktorá u mňa prevažuje a je to pre mňa dosť dôležité, aby človek videl aj to, čo je za humnami. Ale ako sentimentálne spomínanie na časy minulé to zas nie je tak zlé. Človek sa aspoň pousmeje

ber to ako úsmevné piatkové popoludnie, nejde o nič iné