Vždy keď vyhasne zbytočne ľudský život, tak vždy ma to zabolí a to aj vtedy keď sa jedná o úplne cudzieho človeka, ktorého nepoznám.Vždy mám z toho na duši zlý pocit a je mi to ľúto, ale dnes pri sledovaní správ som v sebe zažil úplne opačný pocit a to obrovskú úľavu, a pocit, že spravodlivosť niekedy naozaj existuje.
Auto sa dnes ráno rútilo ulicami Bratislavy vyše 200km rýchlosťou, nerešpektovalo semafory, kde bez nejakých zaváhaní prefujazdilo na červenú- našťastie sa táto jazda skončila po 500m od uvedeného semaforu a skončila sa šťastne!
Vždy keď autom vchádzam na cestu, tak počítam s nejakým rizikom, že sa niečo može stať- možem dostať šmyk(mimochodom , viem to a to aj napriek tomu, že jazdím opatrne), alebo može sa stať čokoľvek
Ale to že si pojdem autom do roboty pokojne, predpísanou rýchlosťou a nejaký úbohy, nadrogovaný vagabund do mňa napáli 200km rýchlosťou, tak s tým absolútne nepočítam a preto som rád, že tá jazda dopadla ako dopadla a ten hlupák " nevyvraždil" nejakú celú rodinku, nezabil nejaké dieťa, príp. rodiča niekoho- a vlastne to je jedno koho, ale človeka, ktorý sa k niekomu vracia a na ktorého niekto čaká.
Absolutne mi toho primitíva nieje ľúto a keď tam niekto náhodou k ceste postaví kríž a ja ho budem dennodenne vidieť (chodím tade do práce)- tak si pomyslím- " tak spravodlivosť nakoniec predsa existuje a ten hlupák nezabil niekoho nevinného"