Mozno by bolo zaujímavé vedieť,čo povedal o tebe tvoj syn svojej žene.To urobí veľmi veľa.Mne môjho svokra manžel vykreslil dosť čierno a až teraz,keď už poznám oveľa lepšie svojho muža viem,že som svokrovi asi krivdila.Ja som bola silne ovplyvnená a teraz sa dá ťažko všetko len tak hodiť za hlavu.Vzťah so synom mohol byť dobrý podľa teba,ale čo sa skrývalo v synovej hlave?Ona možno v ňom len podporila isté myšlienky.A určite urobila svoje aj tá jej "výchova" a vzťahy vo vlastnej rodine.

Ahojte všetci, čo ste reagovali odpoveďou a radami na môj problém, za čo všetkým ďakujem. Chcela som sem toho napísať oveľa viacej, no akosi pri dlhšom písaní ma to tu automaticky odhlási. Okrem toho sa ospravedlňujem, že svoj "príbeh" som omylom zadala asi do nesprávnej témy, ale nenašla som vhodnejšiu, nakoniec, všetko čo sa v mojom príbehu deje, dotýka sa aj nepriamo zdravia. Syn začal popíjať, keď sa odsťahoval na východ, nebol ešte ženatý, ja som tak nemohla nijako zasahovať, keďže žijem na druhom konci republiky. Keď sa išiel ženiť, jeho nastávajúca veľmi dobre vedela, že alkohol mu chutí, mali pre to časté hádky. Napriek tomu sa za neho vydala a splodila s ním dieťa. Tie hádky pokračovali a ja verím v to, že syn sa vyhováral na mňa, teda v tom zmysle, že máme s nevestou zlé vzťahy a to ho trápi. Iste ma pred ňou aj očiernil, pretože nevesta mi vyčítala, že som vraj synovi zakazovala styk s biologickými starými rodičmi - čomu som teda vonkoncom nechápala, pretože iných ako biologických nemal a žili sme v blízkosti starých rodičov, s ktorými sa stretal pravidelne, brávali ho na dovolenky po Slovensku, keď som bola na materskej s jeho mladším bratom. Takže slúžila som ako výhovorka... Nevesta ma nazvala schizofrenickou a dokonca pedofilnou, ako mohla toto voči mne použiť, to nikdy nepochopím, som normálna a nie som schizofrenik. Toto bolí, keď to povie niekto, kto vás vlastne ani nepozná a naviac, ked syn sa ma nezastal. Myslela som, že dieťa si má rodiča vážiť a nie brýzgať, keď nemá jediný dôvod. Do roku 1999 sme žili všetci ako normálna a šťastná rodina, skoro so žiadnymi starosťami. Len po jeho odsťahovaní sa všetko začalo mať iný charakter.

Ešte som chcela dodať, že je samozrejmé, že sa trápim kvôli vzťahom medzi synom, jeho rodinou a mnou a nejde mi tu o to, aby som sa poradila iba ohľadne vydedenia! Chcela som len počuť rôzne názory na vec, viem, že ho nepoznáte, tak sa ťažko radí. Osobne nevidím v sebe žiaden problém, neviem v čom som mohla urobiť chybu, môj syn naviac vie, že nemám rada takéto nedorozumenia, či rozpory a spory. Je dospelý a tak by už mohol vedieť, či robí správne alebo nie. Ak som aj nevedomky niečo zavinila, mal mi predsa slušne povedať, čo sa mu nepáči. Takže až po prečítaní vašich rád a názorov budem vážne uvažovať o jeho vydedení.

Milá Belanka, viem, že môj syn natáral svojej žene samé nezmysly a to ma vlastne "položilo" ešte viac, pretože niečo také som od neho nečakala ani len omylom. ďakujem za názor

Viem, že Ťa to trápi. A viem aj to, že alkohol je teraz pánom situácie. Otázne je, či pije len on, alebo nedajbože obaja. Potom sa pomaly ale isto začni orientovať na vnučku. A ešte niečo. Je dosť možné, že Tvoj syn získal diagnózu, ktorá sa nazýva závislosť. A v tom prípade je mu treba skôr poskytnúť pomoc. A pokúšať sa o to dovtedy, pokiaľ ju nebude ochotný prijať. Ak sú v tom obidvaja, tak vnučka pri dôkazoch je na najlepšej ceste k Tebe. A teda vieš už aspoň o čom hovorí ayya. Šetri si sily. Nevieš, čo Ťa čaká a možno neminie. A ja Ti džím veľmi palce aby si to všetko absolvovala bez ujmy na zdraví. Keď budeš cítiť potrebu, kľudne si prídi s nami pokecať.

Po tom, čo tu bolo popísané si moc netrúfam radiť, isto si milujúca matka, ktorá urobila všetko a možno aj viac....ale...asi by som sa snažil porozprávať sa s nevestou, je to asi potvora ale moja teta mala tiež problém i keď nie taký istý ako Ty, no možno ti pomôže a prestaneš sa trápiť.Takže tu je ten príbeh:
Teta má 2 deti /2 synov/ tu jeden z nich si našiel lásku v Čechách a odsťahoval sa za svojou láskou - na tom by nebolo nič čudné, ale tá láska bol chlap...a ešte k tomu taký, ktorý nepracoval a zdalo sa, že využíva jej milovaného syna...
Teta sa ako milujúca matka snažila dohovoriť svojmu synovi , aby sa "spamätal" , dokonca si počkala aj na synovho priateľa, ale miesto toho aby sa syn vrátil, alebo rozišiel s priateľom, dosiahla iba jediné...........opustil ju aj jej milovaný syn!
Tiež mala druhého syna, ktorého milovala rovnako no trápila sa a trápila až sa takmer utrápila, lebo jej začalo zdravie štrajkovať/ a ako tu už niekto napísal....nikomu to nepomôže keď sa utrápiš...skôr naopak/, no to že sa zdravotne zosypala a musela si ísť poležať na psychiatriu jej zachránilo nielen život ale aj jej vsťah s odcudzeným synom. Pýtaš sa ako? No jednoducho tak, že jej počas hospitalizácie pomohla vynikajúca psychologička, ktorá jej pomohla nájsť cestu k synovi a to tak, že teta ho musela akceptovať takého aký je a pochopiť, že ak je šťastný syn, mala by byť šťastná aj ona, veď cieľom každého milujúceho rodiča je aby bolo jeho dieťa šťastné. A keď on je šťastný s tým človekom, tak mala by ho prijať takého ako je - a teta to aj urobila....spravila prvý krok po niekoľkých rokoch... pozvala oboch k sebe...samozrejme nechceli prísť/ boli urazení/, tak zašla za nimi....čakala že ju snáď ani nepustia do bytu....pustili ju, ale boli chladní , tak teta začala sama...vyrozprávala sa , ako jej syn rástol ako jej robil radosť keď vyštudoval a ako je rada, že je šťastný a že sú u nich obaja výtaní. Všetci boli s toho "paf" i teta, že to dostala zo seba. Po 3 hodinách sa zdvihla a odišla...nečakala , že sa jej hodia okolo krku/ a ani sa nehodili/ - a tak poďakovala za kávu , popriala všetko dobré a odišla....
Domov síce prišla uplakaná a ujo ju musel utišovať riadne dlho, ale po týždni sa u nich pri dverách objavili obaja ..prišli...teta sa tentoraz opäť rozplakala a nebola sama, plakali všetci.
Vianoce prežili síce každý zvlášť, ale ich telefonáty sú pravidelné a vrúcne, teta teraz už nie je zúfalá, ale berie život taký aký je.

Ver mi, s celého srdca Ti prajem aby sa Tvoja situácia zmenila k dobrému, ale raz jeden múdry človek / neviem jeho meno , ale tuším dáky východný mysliteľ / povedal:....je dôležité aby sme zmenili to čo sa zmeniť dá, aby sme prijali to čo sa zmeniť nedá a aby sme rozpoznali rozdiel medzi tým...

Ešte raz...PROSÍM ŤA NETRÁP SA ! Veď Ti môže byť po smrti jedno či niekoho vydedíš , alebo nie. Dôležitejšie je, čo zažiješ počas svojho života!

Ja by som ti poradila nasledovné:

1 - srdce a city vynechaj, teraz ti len škodia - zapoj iba mozog a analyzuj
2 - oslov človeka, o ktorom vieš že dokáže povedať svoj názor na situáciu čo najobjektívnejšie a pozná tvoju rodinu.
(na Porade aj najochotnejší pomôcť poznajú iba JEDNU pravdu - a jedna pravda NEEXITUJE.)
3 - Nepýtaj sa na syna, ale na to, kde TY asi robíš chybu (aj ked si presvedčená, že ju nerobíš a aj keď to bude pravda)
4 - za dobré nečakaj vždy dobré - jednoducho je to tak, ak to nepríjmeš - utrápiš sa.
5 - Syn, aj keby bol najprispôsobivejší na svete, by mal poznať hranice únosnosti chovania sa k svojej matke, vycítiť že sa trápi, snažiť sa veci zmeniť. Ak to nerobí, je vina aj v ňom, nielen v neveste.
6 - Zapamätaj si, psychické trápenie sa odráža na fyzickom zdraví - chceš sa zničiť k vôli takému synovi????????!!!!

Danila, ďakujem za radu, no písala som, že som invalidná, cestovať jednoducho nemôžem a syn už dva roky o mne nevie, či vôbec žijem. Inak, nevesta nepije. A ak aj synovi telefonujem, nedvíha. Tak ako? Že je závislý, to je mi jasné.

Ďakujem MAŇASKA, máš veľkú pravdu. Chyby má samozrejme každý, ani ja nie som iná. Ale ak sa pýtam kde som urobila chybu, alebo čo som také urobila, že sa ku mne tak chová (ešte pred dvomi rokmi), tak sa rozčúlil, že čo zase začínam hádky. On je taký, že ak telefonuje a nie je sám, tak kričí do telefónu, takže pre toho, kto to počuje je jasné, že ten na druhej strane telefónu nadáva, ked sa chudák bráni. Šok.

Ahoj Plavčík, ďakujem za názor, no v podstate, to všetko som už urobila, kým som zdravotne vládala. Pretože ma už nohy "neposlúchajú" a čaká ma výmena bedrových kĺbov, cestovať nemôžem. Telefón mi mladí neberú, takže...?

vsetci pozname situaciu, ked sa ma nase dieta (tesne po puberte) vratit domov vecer o 22:00 a este o polnoci nie je doma ... vtedy sa pravdepodobne vsetci spravame rovnako, lebo je to prirodzene a ludske:

nemame dosah na chod veci, plynu nezavisle od nasho zelania, nezavisle od moznosti konat ... len cakame doma, pobehujeme od jedneho okna k druhemu a v mysli sa nam miesaju dva silne, neprijemne a protichodne pocity:
chvilku mame strach, ci sa nasej ratolesti nieco nestalo a salieme od uzkosti
chvilku si predstavujeme, ako sa niekde este zabava a kasle na nas, aj na to, ze sa o neho bojime, ... vtedy citime hnev, ze "by sme ich najradsej roztrhli ako zabu" ... vtedy sa "placame" medzi dvoma silnymi, rovnako neprijemnymi pocitmi ...

keby som to pripodobnila k tvojej situacii, tak ked teraz premyslas nad vydedenim, zrejme si v stadiu, kedy by si ho najradsej "roztrhla ako zabu" ... este si to pripadne premysli, mozes napr. jeho podiel na dedicstve odkazat svojej vnucke, .... odhliadnuc od toho, ze podla mna mas este hodne casu pred sebou, aby si to uz-uz musela riesit ...

tak im napis SMS "mam vas rada"
My matky musime mat svoje deti aj ake ake su, lebo su nase

k tomu ostatnemu, uz len tak kratko:

- ak sa zial a trapenie (aj po strate dietata, alebo partnera) nepodari vyplakat a "odsmutit" do (priblizne) troch mesiacov a clovek sa nedokaze vratit k svojmu predchadzajucemu zivotu, odbornici doporucuju navstivit psychologicku poradnu ... chodia tam aj uplne zdravi ludia, ktori maju "situacne" problemy a potrebuju poradit - je to hradene zo zdravotnej poistovne, ale treba mat odporucenie od obvodaka ...

- ak je naozaj tvoj syn zavisly, neurobis s tym nic, kym on sam nebude chciet, donutit ho dnes nemoze nik, ... iba sudca moze nariadit nutene liecenie, keby vznikol nejaky trestny problem ... ale! ... ked by sa sam rozhodol, potom bude potrebovat kazdu pomoc ... je celkom mozne, ze prave toto je pricinou vsetkych dalsich naslednych problemov, takze asi by bolo zbytocne riesit nasledky a neodstranit pricinu

- ak je naozaj tvoj syn zavisly, tak pomoc uz teraz potrebuje aj jeho manzelka a jeho dieta ... existuju aj svojpomocne skupiny pre ludi, ktori ziju v rodine so zavislym clovekom - na internete sa tiez daju najst stranky, kde je o tom vela informacii - skus hladat: "anonymni alkoholici" ...neoplati sa zatvarat oci pred tymito problemami a nepomoze iba konstatovanie, ze si niekto rad viac vypije...

- zelam ti vela trpezlivosti, aby si v blizkej buducnosti dokazala poriesit vacsinu tvojich problemov a vela zdravia a vsetko dobre, nielen preto, ze mame zaciatok noveho roka... tak sa drz

Vôbec si ma nepochopila.

P.S.: Ale zo srdca ti želám žiť svoj život tak, ako si si ho predstavovala.

Myslím,že teraz už tomu nepomôžeš.Asi treba tomu nechať voľný priebeh.podľa toho,čo si napísala,pre nich je normálne,že ty sa snažíš a oni nič.Viem,že to asi nie je ľahké,ale skús ich nechať tak a uvidíš.Možno sa stane niečo(neviem čo) a sami sa ozvú.Verím tomu,že na každého raz príde...

Vydediť, alebo ako ďalej.
Latryna, poznám prípad, kde sa matka, ktorá mala dvoch synov tiež rozhodla vydediť syna, ktorý mal problémy s alkoholom. Ten syn mal 2 deti.
Čo sa stalo.
Ten jeden syn, ktorý bol akoholik /a nedalo sa mu pomôct, lebo nechcel/ pod vlyvom alkohoĺu spadol a utrpel smrteľný úraz. Zomrel.
Matke o pár rokov zomrel aj manžel a minulý rok aj ten druhý syn-slobodný.
Má jedine nevestu a dve vnúčatá, ktoré nemajú nárok na nič, lebo syna vydedila. Utrpeli stratou otca a ešte ich potrestala aj babička, keď vydedila ich otca.
Je odkázaná na ich pomoc, lebo už sama nevládze. A musím povedať, že ako sa dá, tak sa o ňu starajú, aj keď babička o náprave nehovorí, lebo už nevie natoľko rozmýšlať. Tak komu ostane majetok?

Preto, neunáhli sa. Všetko vyrieši čas.

Zatiaľ sa teš z Tvojich detí, z ktorých /aspoň si myslím/ máš radosť.

Pekny podvecer,
citam vsetky prispevky. Chcem poradit aj ja. Mam brata, odisiel mimo SR asi pred cca 7-8 rokmi. Za cely cas poslal j e d n u pohladnicu bratovi, a dalej nic. Mama sa ide utrapit. neviem jej vysvetlit, ze to je jeho rozhodnutie
nech sa s tym zmieri, lebo ho nezmenime. No, kazdej matke je tazko povedat, ze, jej dieta... no, ju nechce... Ale v case pred Silvestrom sa ohlasil, zavolal
mame, a " cau,tu Ondrej, daj mi brata " nic," a n i slovo, ako sa mas,
mozem povedat, ze mama bola z toho riadne "hotova". No, asi som bola cynik,
ale surovo som povedala, : Netrap sa nad vecami, ktore nevies ovplyvnit, ak mu bude v zahranici zle, urcite sa ozve. Mozem povedat, ze psychicky je na tom nie na nule, ale hlboko pod nou. Poradte mi, co este jej mozem povedat, bez toho, aby som sa musela tvrdsie vyjadrit o bratovi /jej synovi/, tak, aby ju to uplne nezrovnalo?

Asi by som sa porozprávala s jeho bratmi, ktorým telefonuje v tom zmysle aby mu to povedali ako sa matka trápi.
Určite im záleží na matkinom zdraví a práve preto by to mali pomôcť vyriešiť.

Vdaka za radu, ale brat je len jeden, a aj ten ma zdravotne problemy, /zije sam/ a o stravu sa mu stara mama. Zialbohu, ten telefonat bol na jej telefon, nakolko brat nema pevnu linku. Uz sa zmierila s tym, ze nevieme o nom nic, a teraz je presvedcena, ze len chcel vediet, " ci este zijem" . No, dost sa psychicky opusta a ja neviem, co s nou..

A keby si mu zavolala ty? ........len aby si mu povedala, že jeho mama sa strašne trápi.
Možno on si to ani neuvedomuje.