Andrej, našla som to aj ja, ale jedna vec je že konateľ sa považuje za zamestnanca na účely zdaňovania jeho príjmov, druhá vec je, či sa považuje za zamestnanca podľa Zákonníka práce. To však v ZP nenajdeš.

Napriek uvedenému na stránke drsr, nenachádzam oporu vyplácania stravného konateľom bez pracovnoprávneho vzťahu v zákone. (S výnimkou ako je uvedené v príspevku 18).

Z hľadiska uplatňovania cestovných náhrad sa konateľ za zamestnanca považuje, tak pri pracovnej ceste mu stravné samozrejme prináleží.

Pán Mihál, ja som už niekoľkokrát na Porade zdôraznila, že skôr, ako niečo poradím, niekoľkokrát skonfrontujem. Snažím sa mať po ruke vždy argument, lebo z mojej hlavy link len ťažko pripnem. A tiež som verejne priznala, že technicky som nemožná. Sebakritika je moja veľmi silná stránka. Prepáčte za tú trištvrte hodinu. Mrzí mato. V tomto sa snáď kúsok dokážem zmeniť.

Evanka, aby som bol úprimný, pre takýto výklad nenachádzam 100%-nú oporu v zákone ani ja. Ale v § 11 Zákonníka práce je zamestnanec definovaný nasledovne:
(1) Zamestnanec je fyzická osoba, ktorá v pracovnoprávnych vzťahoch, a ak to ustanovuje osobitný predpis, aj v obdobných pracovných vzťahoch vykonáva pre zamestnávateľa závislú prácu podľa jeho pokynov za mzdu alebo za odmenu.
Výkon práce na základe mandátnej zmluvy sa považuje za závislú činnosť, keďže ide o prácu vykonávanú na účet zamestnávateľa, v jeho mene a podľa jeho pokynov. A ako závislá činnosť sa aj zdaňuje.
V tomto prípade je pre mňa rozhodujúce to "verejné" stanovisko DRSR - konateľ sa pre účely stravných lístkov považuje za zamestnanca. Keďže pre kontrolórov DÚ je tento výklad záväzný a zároveň je výhodný pre daňovníka, až tak mi právna opora v tomto prípade nechýba. Správca dane uvedený postup napádať nebude a konateľ zrejme tiež nie.
Jedna z mojich interných zásad je, že ak je výklad DRSR bez opory v právnom predpise ale v prospech daňovníka, treba sa riadiť stanoviskom DRSR. Ak je výklad bez opory v predpise a v neprospech daňovníka, treba sa odvolávať na nesúlad s predpismi

Už som to našiel aj ja (hľadal som to všelikade po menu, a oni to majú pritom na hlavnej stránke...). Citujem z uvedeného dokumentu:

Otázka:
Má nárok konateľ spoločnosti, ktorý je zároveň aj jedným zo spoločníkov nárok na stravné lístky? Ak áno, sú daňovým výdavkom spoločnosti vo výške 55%?

Odpoveď:
Spoločník a konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným je pre účely zákona o dani z príjmov považovaný za zamestnanca (§ 5 ods. 2 zákona o dani z príjmov). Ak sú splnené podmienky definované § 152 Zákonníka práce a zamestnávateľ pri zabezpečení stravovania počas pracovnej zmeny prispeje zamestnancovi na stravovanie vo výške stanoveného limitu (t.j. najmenej 55 % ceny jedla, najviac do výšky 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 - 12 hodín podľa zákona o cestovných náhradách), potom zaúčtovaný náklad je daňovým výdavkom podľa § 19 ods. 2 písm. c) bod 4. zákona o dani z príjmov.

Môj komentár:

To, či má spoločník a konateľ nárok na stravné lístky, neupravuje zákon o dani z príjmov, ale Zákonník práce, prípadne iný predpis. § 152 Zákonníka práce je myslím dostatočne známy na to, aby som ho tu obšírne komentoval, pripomeniem len, že podľa neho "nárok na stravné lístky" má zamestnanec definovaný podľa príslušných ustanovení Zákonníka práce, tj. osoba v pracovnom pomere.

Podľa toho spoločník alebo konateľ, ak nemajú uzatvorený pracovný pomer, v zmysle § 152 Zákonníka práce nárok na stravné lístky nemajú.

Malá odbočka: Ako je všeobecne známe, pojem "zamestnanec" je inak definovaný v Zákonníku práce, inak v zákone o daniach z príjmov, inak v zákone o sociálnom poistení a inak v zákone o zdravotnom poistení.

Pokračovanie: Pokiaľ mi je známe, zákon o daniach z príjmov je - pokiaľ ide o definíciu daňovo uznaných výdavkov - dostatočne "tvrdý" na to, aby len tak uznal do daňových výdavkov firmy čosi, čo zamestnávateľ platiť nemusí.

Preto - hoci ide o stanovisko DRSR, obávam sa, že príslušnú odpoveď písali ľudia ktorí nie celkom rozumejú Zákonníku práce.

Už to trošku zachádza do akademických debát, ale čím sa inak zabavíme za dlhých zimných večerov.

Ak by sme mali brať doslovne, že za zamestnanca treba považovať aj spoločníka alebo konateľa, pretože podľa osobitných predpisov (tj. podľa zákona o dani z príjmov) vykonáva pre firmu závislú prácu za odmenu, tak potom aj pre takéhoto "zamestnanca" platia všetky ostatné ustanovenia Zákonníka práce, námatkou spomeniem dovolenku, nadčasy, minimálne mzdové nároky atď. Ehm.

Súhlas, veď som aj napísal, že tiež pre takýto výklad veľmi oporu v zákone nevidím. Ak by bol výklad DRSR v neprospech daňovníka, určite by som sa ním neriadil. Ale v tomto prípade naozaj nevidím dôvod nedržať sa stanovisla DRSR. Že niečo sa vykladá v prospech daňovníka, je skôr výnimkou ako pravidlom. A moje právne vedomie nie je zďaleka také silné, aby som kvôli právnemu purizmu nevyužil ponúknutú možnosť . Najmä ak na druhej strane často dosť krkolomne špekulujeme, ako čo-to dostať do daňových výdavkov.

Ešte pridupľujem - doteraz na Porade "platil" úzus, že dohodár nemá nárok na stravné lístky. Ďalej myslím pokračovať nemusím.

Úzus ešte platí . Ale ak bude zverejnené na portáli DRSR stanovisko, že nárok má aj dohodár, s radosťou tento úzus prestanem dodržiavať.

Ak DRSR uznáva stravné lístky konateľom - lebo ide o "závislú" činnosť, musí ich uznať aj dohodárom - lebo ide o "ešte závislejšiu" činnosť.

Pripomínam, že onen "úzus", pokiaľ ide o to, že dohodári nemajú nárok na stravné, vychádzal z toho, že dohodárov sa týka len prvá časť Zákonníka práce a deviata časť. § 152 je mimo týchto častí.

Pekná diskusia.
Len na doplnenie. Väčšina mandátnych zmlúv je viazaná na výkon a nemala by obsahovať presné vymedzenie pracovného času a rôzne prvky pracovného vzťahu. V tomto prípade je dosť problematické vôbec naplniť §152 Zákonníka práce čo sa týka pracovnej zmeny.

A na druhú stranu, čo v prípade, že konateľ si tieto nároky podľa Zákonníka práce bude vyžadovať, vtedy budeme argumentovať čím?
Myslím, že právny pohľad na štatautárov a mandátne zmluvy je jasný, bez ohľadu na to, že podľa Zákona o dani z príjmu su "závisláci" :-)

Takže skúsim pridať právny náhľad na potrebu mandátnej zmluvy, ako prísnejšej formy vzťahu konateľa a spoločnosti pred zmluvou uzatvorenou na základe § 41 Zákonníka práce. A keďže právnici akosi nechodia poradiť, opíšem právny názor citovaný od Judr. Imrich Fekete.
Pracovná zmluva na výkon funkcie nebola odporúčaná značnou časťou právnej praxe, a to z jednoduchého dôvodu. V prípade, že by konateľ prekročil svoje konateľské oprávnenia, vzťahovali by sa na prípadnú zodpovednosť konateľa za škodu ustanovenia Zákonníka práce o zodpovednosti za škody. Ako vieme, pracovnoprávna zodpovednosť zamestnanca je prakticky obmedzená na trojnásobok jeho priemerného mesačného zárobku. Zúžená zodpovednosť konateľa môže mať negatívne dôsledku pre celú spoločnosť. Súdna prax teda zaujala k tejto možnosti zásadne negatívny postoj. Koniec citácie. Čím teda celkom určite nemal byť konateľ absolútne negovaný ako zamestnanec.
Na základe uvedeného som chápala výkon funkcie konateľa na základe mandátnej zmluvy, prípadne bez zmluvy, ako prísnejšiu formu jeho zodpovednosti, nie však ako nástroj nechápať ho ako zamestnanca. Jeho zodpovednosť vo vnútri spoločnosti aj navonok je vysoká, a využívam všetky možnosti posudzovať ho ako zamestnanca tam, kde to zákon nezakazuje./ čo nie je zakázané, je dovolené/ Neviem si predstaviť, aby podpísal faktúru za stravné lístky pre všetkých, okrem seba. Kde neuspejem so zákonom účtovným, daňovým a pod., riešim to zmiešanou zmluvou, ktorú som tu už opísala, prípadne využijem § 572 Obchodného zákonníka. Hľadám vždy spôsob, ako nájsť silu dôkazu na obhajobu daňových výdavkov pred kontrolórmi DÚ, a to je povinnosť daňovníka. Zatiaľ som sa nestretla s neakceptáciou takto uznaných výdavkov pre konateľa.

Aj keď som nedá mi. Výkon funkcie konateľa je založený na samostatnosti pri rozhodovaní a obmedzuje ho spoločenská zmluva, valné zhromaždenie atď.... Vôbec nemá znaky závislej činnosti aj keď jeho príjem je podľa Zákona o dani z príjmov zaradený medzi §5. Preto je potrebné použijem právnický výraz rigorózne oddeľovať od založenia pracovného pomeru, pretože obidva tieto vzťahy sú rozdielne voči spoločnosti.
Obchodný zákonník nevyžaduje v jeho prípade písomnú formu mandátnej zmluvy a odplata za jeho výkon neznamená, že ide o odmenu za prácu vo forme mzdy.
To čo je v Zákone o dani z príjmu pomenované zamestnanec a zamestnávateľ sa niekedy nepovažuje za tie isté pojmy používané v Zákonníku práce, ale ide o legislatívnu skratku označenia osoby a platiteľa príjmu.

Takže podľa môjho názoru pri konateľovi bez pracovnej zmluvy nedôjde k naplneniu §152 Zákonníka práce na poskytnutie stravného podľa odpovedi z DRSR.

Pridám okrajovo a len na zamyslenie pár myšlienok.

Len všeobecne načrtnem: zaujíma niekoho, že konateľ používa služobný telefón, hoci vykonáva svoje práce "samostatne, zodpovedne ... atď." na základe obchodného vzťahu, služobné auto atď.. A dávame mu ho. Bez rozmýšľania o daňovej uznateľnosti výdavku.

Mám za to, že pohľad na stravovanie sa nesprávne opiera o ustanovenia zákonníka práce všeobecne, hoci by sa malo jednať len o východiskový pohľad k výpočtu prípadného nároku na úhradu výdavkov spojených s výkonom funkcie. Mám dojem, že z daňového hľadiska sa nám z konateľa stáva akýsi "hybrid" obchodno-osobných vzťahov k spoločnosti a ťažko sa posudzujú výdavky spojené s výkonom jeho funkcie a s tým, akou formou by mali byť hradené a či by apriori nemali byť premietnuté do odmeny konateľa (úhrady výdavkov spojených s výkonom funkcie). V tomto prípade totiž nevidím rozdiel medzi úhradou výdavkov spojených s využitím služobného automobilu, či mobilu. Jednoznačne však vidím legálny "daňový únik" .-)

Keď ktokoľvek robí na mandátnu zmluvu, napr. sprostredkovateľ obchodov, neviem, či by sme uvažovali automaticky s pridelením služobného automobilu, mobilu, či poskytovaním stravovania z prostriedkov spoločnosti a spolu s ostatnými výhodami zamestnancov. Ale to už je len záležitosť praxe. Mala by však prejsť rovnako, ako v prípade konateľa, ak bude činnosť sprostredkovateľa závislou činnosťou z pohľadu ZoDP.

Evanka

Andrej, našla som to aj ja, ale jedna vec je že konateľ sa považuje za zamestnanca na účely zdaňovania jeho príjmov, druhá vec je, či sa považuje za zamestnanca podľa Zákonníka práce. To však v ZP nenajdeš.

Je tak.

Jozef Mihál

Preto - hoci ide o stanovisko DRSR, obávam sa, že príslušnú odpoveď písali ľudia ktorí nie celkom rozumejú Zákonníku práce.

Aj ja.

Zákonník práce ale nepísali ľudia z DRSR. Iste už vieme všetci, že sa pripravuje jeho novelizácia. Ak je príjem konateľa posudzovaný ako príjem zo závislej činnosti, tak potom za nejakú závislú prácu. A v slovenskom ZP chýba pevné vymedzenie pojmu závislá práca. Lea krčmáriková v TRENDE z 27.12.2006 " Komu pomôže zmena Zákonníka práce" sa v obsiahlom článku zmieňuje aj o tomto pojme takto:
"ZP stanovuje, že zamestnávatelia by mali predmet svojej činnosti zabezpečovať n a j m ä v pracovnom pomere, teda na zmluvu. Slovo najmä vnáša pochybnosti, čo vlastne je závislá práca a na čo sa vzťahuje ZP. Práve za slovom najmä je ukrytá napr. m a n d á t n a z m l u v a. Ministerstvo práce / podľa vyjadrenia štátnej tajomníčky/ chce prevziať príklad z českého zákonníka. Ten stanovuje, že pracovný pomer môže vzniknúť nielen pracovnoprávnymi zmluvami, ale aj o b c h o d n o p r á v n y m i zmluvami. Takže počkajme si. Teraz je to polobetón. Možno to bude na betón.

Súhlas.

K tým novelizáciám si dovolím poznamenať, že v "mzdárskych" zákonoch sú niektoré chyby už niekoľko rokov a pri žiadnej novelizácií si "zákonodarca" na tieto chyby akosi nespomenul. Pripravovaná novelizácia ZP má za cieľ politické posunutie ZP do roviny presadzovanej súčasnou vládou, čudoval by som sa, keby sa "našiel čas" aj na upratovanie chýb a chybičiek.

Ak konateľ bez pracovnej zmluvy má nárok na SL ako to bude s príspevkom zo Sociálneho fondu z ktorého sa prispieva zamestnancom ak z odmeny konateľa sa SF netvorí? A dá sa uplatniť nárok na SL aj dodatočne za uplynulý rok ak lístky sú nakúpené?

este jedna blba podotazka k tym sluzobnym cestam :-) ale radsej sa opytam :-) Konatel rovnako ako zamestnanci nie je povinny zaplatit cestnu dan, ak pouzije sukromne auto na sluzobne ucely pre tu svoju sro? :-)

Nie. Konateľ, rovnako ako zamestnanci, nie je povinný platiť daň z motorových vozidiel, ak využíva súkromný automobil pri pracovných cestách.