Dobrý deň,
aj my sme bývali v Rakúsku, ale sme radi - že sme z tej krajiny už preč.
Postupne odchádzajú z tejto krajiny aj všetci naši známi a priatelia.
Nežije sa tam vôbec dobre.
Dovolím si uviesť, že je to národ udavačov a závistlivcov a po kríze sa to
iba vystupňovalo.
Napríklad na našu slovenskú susedku, ktorá vozila postihnuté dieťa každý deň
do školy v Bratislave napísali udanie, že zo SR berie príspevok na dieťa a
miesto toho, aby sa o dieťa starala, tak si kúpila nové auto, pritom na to
auto dostala príspevok od slovenských úradov.
Prišla k nej kontrola zo sociálky, či je dieťa dobre zabezpečené a kontrolovali
aj počet zubných kefiek v kúpeľni.
Rakúsko v pohraničí už dávno nemá tú úroveň ako malo v 80. alebo v 90. rokoch minulého storočia.
Na pár výnimiek, ktoré sme stretli môžem napísať, že v rakúskom pohraničí žijú iba rakúski zakomplexovaní udavači, ktorí sú nahnevaní na celý svet a sú apriori nepriateľsky naladení voči Slovákom.
Takže ja som v Rakúsku žila a mala tam dom a som rada, že som ho predala.
Radšej sme dali zľavu a nekúpil ho rakúšan /mali sme asi 12 záujemcov na obhliadke rodených rakúšanov/, ale kúpila ho turecká rodina so zľavou, napriek tomu, že dom bol v centre a bol aj s obchodným priestorom.
Moja rada teda znie - neinvestujte v rakúsku ťažko zarobené slovenské peniazie a neuvažujte ani o pôžičke.
Jediná výhoda sú potraviny, ale tie si môžete nakúpiť aj bez toho, aby ste tam bývali.
Do pozornosti vám dávam aj jeden článok, na ktorý som náhodou prišla pri surfovaní na internete a po jeho prečítaní, môžem iba konštatovať - že ho napísal múdry človek, znalý rakúskych pomerov.
Tak príjemné čítanie :
Ľubomír Duchoň
Rakúsko – cenník práce otrokov
Na istotách a pravidlách je v Rakúsku postavená celá krajina. Podľa nedávneho prieskumu verejnej mienky, sú pojmy ako istota, vlasť, poriadok a stabilita postavené na prvých miestach osobných preferencií. Tieto pojmy sú sympatické viac ako 80 percentám ľudí. Len pre zaujímavosť, slovné spojenie „atómová energia“ nie je ani slovo a vyvoláva nechutné pocity.
Vybočenie z pravidiel je takmer nemožné. Niekoľkokrát som bol svedkom, že ak sa niekto dopustil priestupku, ostatní sa netvárili akoby sa nič nedialo. Ak autá parkujú na chodníku vyhradenom pre bicyklistov, zavolajú políciu. Ak niekto skáče do bazéna a ohrozuje tým ostatných, upozornia plavčíka. Ľudia chodia rovno za autoritou a udávajú jeden druhého. Majú to v krvi.
Cudzinci sú pod neustálym dohľadom susedov. Polícia susedom pravidelne volá a informuje sa. Ak ste cudzinec a máte malé dieťa, ktoré častejšie plače, skôr alebo neskôr máte návštevu z cudzineckej polície a sociálneho úradu. Ak sa niekde niečo ukradne, podozriví sú v prvom rade ľudia z Ost-bloku.
Po viedenských lokáloch koluje takýto bradatý, politicky nekorektný vtip: „Viete, čo je to poľský trojboj? Ide sa pešo, na bicykli a autom. Poliak príde z Varšavy pešo do Hainburgu. Tam ukradne bicykel a zavezie sa na ňom do Viedne. Rakúsko je bohaté a veľkorysé, takže náš Poliak sa vráti z Viedne naspäť do Varšavy Mercedesom. Pochopiteľne, tiež na ukradnutom.“
Napriek tomu, na práci cudzincov funguje celá krajina. Cudzinci obsadzujú najmä neatraktívne pozície. Musia skoro ráno vstávať, alebo pracovať dlho do noci. Cez víkendy, keď si domorodci užívajú bicyklistické chodníky, cudzinci umývajú hrnce v kuchyni alebo upratujú ich domy či byty.
Boj autorít proti čiernej práci je, pochopiteľne, márny. Či je to metropola Viedeň, malý Gasthof na vidieku, či turisticky atraktívny Salzburg - všade upratujú Poľky, Rumunky, Juhoslovanky ale stretnete aj Slovenky, či Češky. Zo širokého okruhu mojich známych z Viedne, ale aj z vidieckych osád nepoznám nikoho, kto by si upratoval doma sám. Každý z nich s radosťou využíva služby upratovacej mafie.
Cena je jednotná: 5 Euro na hodinu čistého. Čo je v Rakúsku minimálna mzda. Pre cudzincov „aus dem Ost“ je táto cena zároveň maximálna. A to sa týka aj normálne, oficiálne zamestnaných ľudí. Až po niekoľkých rokoch, keď vaši klienti a zamestnávatelia nadobudnú neochvejnú istotu , že im z domu alebo firmy nič neukradnete, zdvihnú hodinovú gážu až na 10 Euro. Čistý mesačný príjem takto „zamestnaného“ cudzinca sa pohybuje od 800 do 1600 Euro.
Hovoriť o platoch a odmenách je v Rakúsku úplné tabu. Ak to skúsite, nielenže sa dokonale pred kolegami strápnite, ale sa poväčšine ani nič konkrétne nedozviete. Nezostáva nič iné, ako sa riadiť prieskumami. Na ich základe môžete odhadnúť, že vaši kolegovia dostávajú nástupný čistý plat vo výške cca. 2000 Euro a každý rok sa zvýši približne o 10-15%. Samozrejme, že z takého platu si môžu dovoliť nielen platiť poľskú upratovačku, ale aj financovanie pomerne luxusného životného štýlu. Sumárne 5 týždňov platenej dovolenky strávenej v zahraničí a každý tretí, štvrtý rok auto strednej triedy. Hádajte, kde tie ich staré, ojazdené autá končia svoju púť.
Nech vás nepomýli neustále vyplakávanie vašich rakúskych kolegov nad svojou neutešenou situáciou. Je to len maska. Pretože ak požiadate o adekvátne zvýšenie (dorovnanie) platu, najčastejším argumentom prečo to nejde, bude:
Krajina je v ekonomickej kríze
Vôbec najobľúbenejší argument. Dá sa použiť kedykoľvek a na čokoľvek.
My z Ost-Bloku vidíme prejavy „ekonomickej krízy“ na každom kroku... Najmä v lete a v zime, keď firmy doslova vymierajú kvôli dovolenkám. A tiež to vidíme na plných parkoviskách pred firmami (mimo dovolenkového obdobia). A na (po celý rok) prázdnych autobusoch a klimatizovaných vlakoch, ktoré neustále, hore-dole, brázdia rakúske dráhy.
Krajina, odkiaľ pochádzate je chudobná. Ľudia u vás nedostávajú ani tretinu z toho, čo vám dávame my.
Čo na tom, že žijete na tej istej ulici ako váš kolega a platíte nájomné v tej istej výške? Krajina odkiaľ pochádzate vás predurčuje na doživotné uskromňovanie sa.
Prijali sme vás do NAŠEJ krajiny. Používate naše cesty, využívate náš štedrý sociálny systém, vaše deti dostávajú naše „super“ vzdelanie zadarmo. Tak čo ešte chcete?
Ešteže tie deti mám. Inak by tie vaše školy plné tureckých, rumunských, ukrajinských, kosovských, čečenských,... detí zívali prázdnotou.
Jedno z najhorších klamstiev aké v slovenských médiách prezentujú je to, že na Západe panuje „otvorená diskusia“ a najmä „ľudia si navzájom nezávidia“. Je to 1000 krát opakovaná lož, ktorú by lepšie nevymyslel ani Dr. Goebels.
Nemčina má najmenej osem ekvivalentov pre slovo závisť a neprajníctvo. „Der Brotneid“ je špeciálny jednoslovný výraz pre „závisť pre zárobok“, alebo doslova „závisť pre obživu“.
Ak ste robotník, môžete sa voziť pokojne aj na BMW, ale iba na ojazdenom. Inak, ako cudzinec, vzbudzujete podozrenie, že obchodujete s drogami alebo bielym mäsom. Prípadne oboje.
Vzťahy medzi ľuďmi sú chladné a opatrné. Môžete chodiť s kolegami po práci na pivo aj celé roky. Sotva však zmeníte firmu alebo vás nebodaj povýšia, nečakajte žiaden blahoprajný telefonát a pozvanie na oslavu. Odmeraný prístup Rakúšanov voči cudzincom sa najvypuklejšie prejavuje v medzifiremných vzťahoch.
Pri rokovaniach si nerobte žiadne ilúzie. Ani keď ste riaditeľ malej alebo stredne veľkej a perspektívnej slovenskej (českej, poľskej) firmy, ktorá hľadá na presýtenom rakúskom trhu partnerov. Vaša hodnota spočíva iba a len v cene , ktorú ponúknete. V globáli nie ste rovnocenný partner. Hovoríte síce perfektne po anglicky a nemecky. Ale váš nemecký prízvuk je nesprávny. Nie je taliansky, francúzsky alebo švédsky. Je ruský.
Ste riaditeľ? No a čo. Vo všeobecnej mienke ktorá tu panuje, je váš mesačný príjem rádovo vo výške nižšieho riadiaceho pracovníka. Prichádzate z krajiny, kde človek zakopáva na každom kroku o chudobu. Nie je vám čo závidieť.
Pritom sami Rakúšania majú svoj vlastný, nemecko-rakúsky prízvuk, ľudovo povedané, „na háku“. Môžete si to otestovať aj zadarmo. Ak tu zavoláte do siete jedného z najväčších mobilných operátorov na neexistujúce číslo, bude počuť hlásku, ktorá vám po anglicky s nezameniteľným nemeckým prízvukom (zmäkčením písmena l) oznámi, že operátor nebol schopný (alebo ochotný) investovať ani len 1 Euro do toho, aby hlásku nahrala rodená Angličanka. Po vás však budú chcieť najvyššiu dokonalosť.
A nielen to. Predstavte si rozhovor medzi dvoma slovenskými podnikateľmi, z ktorých jeden pochádza z Košíc a druhý z Malaciek Pravdaže, každý z nich bude „zaťahovať“ po svojom, ale som si istý, že sa budú snažiť hovoriť ako-tak spisovne. V Rakúsku by ich rozhovor znel takto:
„Ta dobry ďeň, ňe?!“
„Dobrý, dobrý. A cože pre nás dneskaj máte?“
„Ta mame na sklade, tote dajake nove veci co sče objednali.“
„No výborne. A kedy by sce nám to móhli jako dodat?“
„Ta hňeď ňe?! Pošlice faxom zaveznu objednafku a expres iďe zaras.“
„Vybavená vec. A ešče možno njéčo priobjednáme.“
V Rakúsku sa v obchodnom styku nárečie používa bežne. A nielen v hovorovej reči ale tiež v elektronickej pošte.
Pokúsim sa čo najvernejšie naznačiť, čo si rakúsky nižší manažment myslí o ľuďoch, ktorí pracujú v ich pobočkách na Slovensku. Poznám týchto Slovákov, na svoje miesta sú hrdí a trochu aj nafúkaní. Všetko inžinieri, oblekovo-kravatové typy, čo chodia hrávať squash aspoň raz do týždňa. Robia pre „nadnárodnú firmu“, občas idú na služobku do Viedne, ale pravdepodobnejšia je cesta do Varšavy alebo Prahy.
Firma, kde som zažil niečo, čomu títo ľudia nikdy neuveria, je „stará, dobrá“, tradičná rakúska firma. Samozrejme, že nesie meno po svojom zakladateľovi. Na rokovaní som sa zúčastnil ako konzultant. Prítomní nemali ani tušenie odkiaľ pochádzam – bolo nás veľa a pre krátkosť času som bol predstavený iba priezviskom. Dodám, že s touto firmou som nikdy predtým nebol priamo alebo nepriamo v obchodnom styku a svojim spôsobom mi bola dovtedy sympatická.
Táto firma čulo obchodovala už so socialistickým Československom. Nedávno oslavovala okrúhle výročie otvorenia svojej pobočky na Slovensku. Na oslave sa zúčastnilo niekoľko slovenských riaditeľov veľmi veľkých podnikov a niekoľko politických špičiek. Najväčšie celebrity boli členovia rodiny - zakladatelia firmy. Som si istý, že práve vďaka ich návšteve, slovenskí zamestnanci tejto pobočky žijú v krásnej dezilúzii o svojej nenahraditeľnosti a výnimočnosti.
Prial by som každému z týchto zamestnancov zažiť to, čo som zažil ja. Na stretnutí, ktoré sa nieslo prísne technickom duchu, sa prerokúval aj problém podpory východných pobočiek. Jednoducho išlo o to, či sa bude realizovať niečo špeciálne pre Bukurešť, Prahu, Varšavu a Bratislavu, alebo sa budú prezentovať ich materiály iba v angličtine, a teda žiadne problémy s mäkčeňmi, dĺžňami a azbukou. Po zaznení slova „Bratislava“ sa medzi prítomnými spustil hurónsky, pichľavý smiech. „Áno Bratislava, tí znesú všetko! Veď je to jedno – bude tak, ako MY povieme. Hja, Bratislava, ha-ha-ha“.
„Rovnosť šancí v EÚ“ je jedno z hesiel, ktoré do nás neustále tlačia všetky hlavné médiá. Už pred rokovaním v tejto firme som tušil, že šance nikdy neboli rovnaké a ani nebudú. Tušenie sa premenilo na istotu: Na západe nie sme vítaní ako rovnocenní partneri. Sme v pozícii otrokov.
Manažéri majú radi stručnosť a výnimočnosť. Dovolím si venovať nasledujúce odseky špeciálne pre nich. Viem, čo ich trápi, keď sedia za rokovacím stolom a v hlave lovia slovíčka z jazyka agresora druhej svetovej vojny, ktorý napadol krajinu ich starých otcov.
Koľko by si tak mohli pýtať, keby sa narodili približne 60 km južnejšie a západnejšie od Bratislavy. Otázka priam shakespearovská: „Mať uzavretý obchod a byť alebo to prehnať, neuzavrieť obchod a nebyť?“ Na túto otázku vám nikto z opačnej strany nedá jasnú odpoveď. Rakúšania majú tendenciu všetko tajiť. Ak sa ich na niečo priamo opýtate, budú sa tváriť, že to počujú po prvý raz. Sú opatrní vo vyjadrovaní, nikdy totiž nevedia, kto a za čo ich môže udať.
Pravdu sa dozviete iba vtedy, ak sa niekto preriekne, alebo ak ste dlhodobo neoddeliteľnou súčasťou celého systému.
Tak teda, veci sa majú takto. Firma – firme si účtuje najmenej 80 až 100 Euro na človekohodinu. Vyhnime sa omylom z preklepu: Áno, JE to naozaj najmenej 3040 až 3800 slovenských korún na hodinu. Bežný mesačný dohodnutý objem prác je 20 tisíc až 60 tisíc Euro. Veľmi malá firma, 5 až 10 zamestnancov, má do roka bežne 2 až tri kšefty za viac ako 100 tisíc Euro. Ak ste živnostník, vaša cena bude asi 50 Euro na človekohodinu. To samozrejme platí iba vtedy, ak NEMÁTE ruský prízvuk.
Vo väčšine prípadov pri rokovaní urobíte chybu a predstavíte sa, ako slovenská firma. Ako manažér viete, že za chyby sa platí, a tak nečakajte žiadne zľutovanie. Vaša cena klesne na 20, maximálne 30 Euro na hodinu. Ak máte 40 Euro na hodinu alebo dokonca viac, vážte si svoje šťastie. Nemusí trvať dlho. Ale i v takom prípade sa stavím s vami o fľašu Martini, že ak vystupujete ako subdodávateľ, nebude vaše logo, ani názov firmy nikde spomenuté.
Prečo je to tak? V prvom rade si uvedomte, že Bratislava je pre Rakúšana, alebo Nemca taký istý pojem, ako pre nás v pejoratívnom zmysle Bukurešť, Sofia či Kyjev. Nech sa, prosím, na mňa vážení obyvatelia týchto starobylých a slávnych miest nehnevajú.
Na strednom Slovensku je niekoľko fabrík výrobcov značkových topánok. Šijú ich poväčšine ženy, robia od skorého rána do neskorého večera, niekedy aj cez víkendy – bez príplatkov za nadčasy. Pracovné zmluvy sú dočasné, obyčajne na dva až tri mesiace. Jeden pár topánok ktoré ušijú sa predáva vo Viedni za 120 až 150 Euro. Rakúskym majiteľom ušije šička za hodinu najmenej 10 párov topánok. Ich mesačná mzda je maximálne 300 Euro.
Namyslení bratislavskí „obchodní manažéri“ sú na tom podobne. Ich plat je tiež rádovo trikrát menší ako majú ich kolegovia v Rakúsku. A stavím sa s nimi o druhú fľašu Martini, že musia oproti Rakúšanom podávať aspoň dvakrát väčší pracovný výkon. Aj keď majú vysoké školy a na poradách sa všetci tvária strašne múdro, nechávajú sa zdierať presne tak isto, ako tá, podľa nich, „blbá šička vo fabrike“.
Hoci je debata o platoch tabu, Rakúšania o tejto skutočnosti naisto vedia. Ich istota sa zakladá na niekoľko sto ročnej skúsenosti. Bolo to tak odjakživa – už od čias Rakúsko-Uhorskej monarchie. Pandúri a drábi boli vyberaní vždy z radov miestnych ľudí. A na maximalizáciu ich ziskov stačí, ak sú ich firmy pod dohľadom grófov, ktorí v krajine žijú, ale nikdy sa do nej natrvalo neodsťahujú. A aj keď zopár psov breše, karavána ide ďalej.