Skúsme si teraz nejaký príklad jednoduchého účtovníctva a poďme kvôli tomu do našich minulých životov. Neviem, či také existujú, ale teraz ich použijeme:
Predstavme si šičku čepcov, žije v obci Engerau neďaleko Prešporka. Ušila tri čepce a tak ich ide predať do mesta. A na moste vidí financa v uniforme. Pri vstupe do mesta sa jej prihovorí: "Keď pôjdeš večer domov, zaplatíš dane." Predala ušité tri čepce spolu za 15 grošov a aby mala zase z čoho šiť, kúpila si látku a čipky za 10 grošov. Pri ceste domov ju financ zastavil:
Financ: "ukáž čo máš?"
Šička: "mám 5 grošov – predala som čepce za 15 a mám látku za 10 grošov, ktorú som kúpila..."
Financ: "daj sem groš, to je daň z 5 grošov za dnešok."

Z pohľadu JÚ mala príjmy 15 a výdaje 10 grošov. Jednoduchá a prehľadná situácia. (Schválne teraz vynecháme otázku, z akého plátna šila tie prvé tri čepce). Jej príjmami „z podnikania“ bolo 15 grošov, nakúpila látku za 10, to sú výdaje vecne súvisiace s jej príjmami a preto uznateľné. Daň platila z rozdielu medzi príjmami a výdajmi.

Takto chodila týždeň čo týždeň: predala tri čepce, kúpila látku za 10 grošov. Vždy platila financovi groš preto, že medzi jej príjmami a výdajmi bol vždy rovnaký rozdiel.

Jedného dňa dva čepce predala za groše v hotovosti, ale jeden čepec nechala stálej zákazníčke na úver. Takže v ten deň dostala na ruku 10 grošov, za ne kúpila látku a vo vrecku mala dlžobný úpis.

Zastavil ju večer financ: "ukáž, čo máš?"

Šička: "látku za 10 grošov"

Financ: "a peniaze nemáš?"

Šička: "nie, dnes som jeden čepec predala na úver, groše mi nezostali"

Financ: "tak choď – za dnešok daň neplatíš"

Z pohľadu JÚ predala (dodala zákazníkom) všetky tri, ale v príjmoch sa jej objavili iba dva čepce po 5 grošoch, spolu 10 grošov, za ktoré zase kúpila látku - vydala ich. Zostal jej dlžobný úpis (dnes by to bola neuhradená faktúra – čiže pohľadávka vo výške 5 grošov) Pretože výdaje za látku vo výške 10 grošov sú uznateľné - čiže vecne súvisiace, tak ju financ nechal odísť bez platenia dane. Rozdiel medzi príjmami a výdajmi v ten deň (čo tu máme ako zdaniteľné obdobie) nemala žiaden, všetko čo v ten deň prijala, v ten istý deň aj vydala, teda nemusela platiť daň.

Inak by to dopadlo, keby financa napadlo, .... že ....že to bude posudzovať podľa podvojného účtovníctva. Bolo by to asi takto:
Financ: "ukáž čo máš!"

Šička: "látku za 10 grošov..."

Financ: "a čo ešte? Veď viem, že si predala tri čepce po 5 grošov..."

Šička: "ale všetky peniaze mi nedali – tu mám dlžobný úpis na 5 grošov..."

Financ: "daj groš! Výnos z čepcov si mala 15 grošov, to je tvoj problém, že si si hotové peniaze nepýtala."

Z pohľadu PÚ za dnešný deň (t. j. zdaniteľné obdobie) mala tržbu (ako súčasť výnosov) 15 grošov a uznateľné náklady vecne a časovo súvisiace mala 10 grošov. Z rozdielu medzi výnosmi a nákladmi by mala zaplatiť daň.
-----------------------
Nechem teraz vyvolať dojem, že v jednoduchom účtovníctve sa dane nemusia platiť a v podvojnom musia. To iba v tomto konkrétnom prípade tak vyšlo. Budeme budeme mať aj iné príklady, v ktorých to dopadne inak. Toto bol iba jeden z príkladov, aby sme videli, ako môže fungovať časové rozlíšenie. Uvidíme, čo to šičke urobí s daňou, keď sa rozhodne prestať šiť a pôjde do mesta s poslednými čepcami.

To je vlastne prvé z časových rozlíšení, ktoré sa nám v PÚ (na rozdiel od JÚ) objavuje. Z hľadiska hospodárskeho výsledku a teda aj základu dane, nie sú dôležité príjmy v peniazoch v banke, alebo v hotovosti. Dôležitý je výsledok činnosti vyjadrený vo finančných hodnotách. To sú výnosy. Máme ročné zdaniteľné obdobie, teda výsledok ročnej činnosti vyjadrenej v peňažných jednotkách, znížený o náklady vecne a aj časovo súvisiace s výnosmi toho konkrétneho roka – to bude základom pre výpočet dane v podvojnom účtovníctve.

Všetky výnosy, ktoré ktoré nám ekonomická činnosť za rok vynesie, v tom istom roku podliehajú daňovej povinnosti a môžeme si ich znížiť iba o náklady, ktoré presne súvisia vecne a aj časovo s dosiahnutými výnosmi.
Ak si napríklad v PÚ rok dopredu kúpime látku (tentokrát na lajblíky), ktoré budeme šiť a predávať až v nasledujúcom roku, túto látku si nesmieme odpočítať z daňovej povinnosti bežného roka. Odpočítateľná pre nás bude až v budúcom roku, teda v tom, v ktorom lajblíky budeme aj šiť aj predávať.

Nabudúce už zase budeme používať schémičky, ale rozlíšiť tieto pojmy bolo dosť dôležité. Ešte si to teda nakoniec zhrnieme: pri JÚ za zdaniteľné obdobie je základom dane príjem peňazí, za činnosť (v hotovosti, alebo v banke) znížený o výdaje peňazí vecne súvisiace s príjmom.

Pri PÚ sú základom dane za zdaniteľné obdobie výnosy (výsledok realizovanej činnosti za zdaniteľné obdobie) znížené o náklady vecne aj časovo súvisiace s tými výnosmi

------------------------------
No... tuším na dnešok stačí ... rada by som vás videla, akým spôsobom pokyvujete hlavou: či súhlasne zhora dolu, alebo neveriaco zo strany na stranu

ja som ako ten tučniak na okne v aute - zhora dolu. Je dobré, že to píšeš postupne. Keby toho bolo naraz veľa, nechcelo by sa mi to čítať.
A ešte predsa, neveriaco zo strany na stranu hlavou kývam iba preto, že zas raz nechápem ako môžeš písať o účtovníctve rozprávkovo. Ďakujem za ďalšiu lekciu.

Úplne som unesená. Prečítala som to všetko jedným dychom. Budem mať problém vydržať do ďalšieho pokračovania. Je to lepie ako nejaký seriál. Na konci ďalšieho dielu sa vždy teším, ako to bude ďalej pokračovať. Tie čepce a lajblíky sú super :p ( Zabudla som čo to ten lajblík je. Tuším sa tak hovorilo spodnej košieľke na ramienkach. Mýlim sa?)

no ayya.. tie príkladíky sú super.. škoda, že aj naša profka účtovníctva na strednej to tak nevysvetľovala.. teda.. ona nám to nevedela nijako vysvetliť.. to sme sa museli nabifľovať, aby som vedela, ktoré účty sú aktíva a ktoré pasíva... ale prečo? to som sa od nej nikdy nedozvedela...

No, otupné bolo to predchádzajúce písanie dostatočne, ale ... okrem toho, že vieme rozlíšiť náklady a výnosy od príjmov a výdajov nám ešte zostnane „financ“ ako predchodca dnešného správcu dane, ktorého občas budeme spomínať. Lebo okrem toho, že účtovníctvo je informačný systém, ktorý má slúžiť podnikateľovi ako zdroj informácií, súčasne stále pôjde o „historickú hru“ medzi šičkou a financom. A vždy pôjde o to, aby v rámci daných pravidiel, šička (podnikateľ) platila čo najmenej daní a čo najneskôr. Financovi (správcovi dane) vždy pôjde o to, aby dostal čo najviac daní a čo najskôr. Nevysmievam sa z financa, je to jeho práca. Dane sa platiť musia, to uzná každý z nás, snažiť sa budeme o to, aby sme ich neplatili viac alebo skôr, ako nám pravidlá hry (teda: daňové a ostatné zákony) stanovujú.

Vrátim sa k účtovným operáciám. Keď som sa „dozvedela“ že existujú iba 4 typy účtovných operácií, v prvom momente som tomu nechcela veriť a sama som si to chcela preveriť Rada tak riešim problémy, ktoré sa tak riešiť dajú (niekedy sa pokúšam a také, ktoré sa nedajú), že si ich nejako vizualizujem. Preto som si vymyslela to sťahovanie rolety. Ale aby som nemusela stále lietať k oknu a stahovať a vyťahovať roletu, tak som použila iný - klasický systém: papier a ceruzku. Ceruzku som použila nielen na kreslenie téčiek, ale použila som ju aj ako "spodný okraj rolety", a posúvala som si ceruzku smerom hore a dolu.
Už mi tie obrázky celkom rýchlo idú. Nakreslila som si súvahu, vyznačila som si na nej počiatočný stav 200 tis. základného imania, v pasívach predstavovali vlastný zdroj, v aktívach som ich vyznačila ako splatené v pokladni. A „skúšala“ som si niektoré účtovné operácie.
Napríklad: v hotovosti kúpim počítač za 80 tis.: Predstavila som si toto: doniesla som si počítač. Vypíšem si výdavkový doklad, k nemu pripnem účet z predajne, ktorým dokazujem, ako som peniaze použila. (účtovať môžeme iba na základe dokladov) teda je to operácia : -A +A ... ceruzku som nemusela pohnúť. Lebo aktíva ani pasíva (ich súčty) sa mi nezmenili, zmenila sa mi iba forma majetku. Neskôr som kdesi začula, že „aktíva sú tie, ktoré sa dajú fyzicky prepočítať, premerať, odvážiť. Celkom sa mi to páčilo. Áno, tovar v sklade sa dá prepočítať, alebo odvážiť, premerať. Peniaze v pokladni sa tiež dajú prepočítať. Stroje sa dajú inventarizovať. ... (okrem: . ...pohľadávok a okrem..... o tých za neskôr). Ale, ok. ... aj tak je to pomôcka.

Ako sa mi bude ceruzka správať, keď si ten počítač kúpim na faktúru? Tá kúpa sa mi „rozpadne“ na dve operácie: dodanie počítača – k tomu dostanem faktúru, a úhrada faktúry – o tom mi napíše banka vo výpise za dnešný deň.

1. Dodávateľská faktúra ... to je: +P + A, lebo v tom momente mám počítač v aktívach ale zvýšili sa mi aj pasíva, lebo mám dlžobu u dodávateľa. Ceruzku si potiahnem dolu, namiesto rolety Dodávateľ pre mňa teraz znamená zdroj krytia – lebo až do chvíle, kým mu počítač uhradím, tak som jeho dlžníčka, používam cudzí majetok na moje podnikanie.... Ale tiež nemám rada dlhy, tak mu faktúru čo najskôr zaplatím

2. Mám bankový výpis, kde mi banka oznamuje, že sa mi znížil stav na účte – odišli peniaze na účet môjho dodávateľa. To je operácia – A – P. Ceruzka mi poskočí späť hore – ako keby som roletu povytiahla.

Výsledok tejto kúpy sa mi po zaúčtovaní oboch dokladov prejavil rovnako, ako keby som si bola počítač kúpila v hotovosti. Teda: aktiva aj pasíva sú naspäť v pôvodnej sume, v konečnom dôsledku som si tiež iba zmenila formu majetku: majetok, ktorý „vyzeral“ ako peniaze, teraz „vyzerá“ ako počítač...

Na chvíľku privoláme svokru: spomeniete si, ako mala „jeden kus majetku“, mám na mysli ten televízor, ale mala ho „pokrytý dvomi zdrojmi“ Nie je to správna formulácia, iba taká kuchynská, ale chcela by som teraz poukázať na jednu vec. Súčet aktív a súčet pasív sa nám musí vždy rovnať. Ale nemusí existovať priama rovnosť medzi zdrojmi krytia a formou majetku v tom zmysle, že zdroj vo výške napr. 5 tis. musí reprezentovať majetok presne identifikovaný vo výške 5 tis. To bola iba jedna z možností, vo svokrinej „počiatočnej“ súvahe to tak bolo, Jej vlastný majetok vo výške 5 sa jej v aktívach prejavil ako peniaze tiež vo výške 5 tis. Takto sa nám aktíva a pasíva prejavujú zriedkavo, ale môže sa to stať, nedá sa to vylúčiť, ale nebudeme to považovať za pravidlo.

Nakoniec, keď už svokra pozerala seriál, mala televízor v hodnote 8 tis. pokrytý „dvoma zdrojmi“: vo výške 5 tis. vlastným zdrojom a 3 tis. dlžobou (cudzím zdrojom). Keby si svokra nebola kúpila televízor, ale rádio v hodnote 2 tis. korún, tak by jej aktíva mali dve zložky: boli by jej zostali 3 tis., mala by rádio za 2 tis. A v pasívach by mala uvedený iba jeden a zhodou okolností vlastný zdroj stále vo výške 5 tis. ( a ceruzkou by som nepohla)

A čo keby svokra okrem televízora chcela ešte aj to rádio? Ok, požičiame jej ešte dve tisícky. To by znamenalo, že dlžoba by sa jej zvýšila o dve tisíc na 5 tisíc: súčet pasív by bol 10 tis., z toho 5 mala vlastných, 5 by mala dlžobu – to je cudzí zdroj (to je operácia +A + P: ceruzku by som potiahla smerom dolu, namiesto rolety) V aktívach by jej tých 10 tisíc vyzeralo takto: televízor za 8 tis. a peniaze (tie práve požičané tisícky).
Možno by sa jej podarilo ešte ma vyhnať do elektra, aby som jej kúpila rádio za 2 tis. (operácia +A - A: ceruzkou by som nepohla, iba sa zmenila forma aktív) Všetko je v poriadku, súčet aktív aj súčet pasív je v rovnakej výške: 10 tisíc.
V pasívach by mala teraz svokra dve čísla 5 + 5. Lenže v aktívach nikde číslo 5 nenájdeme. V aktívach máme súčet 8 a 2, ale tiež je to 10, tak je to v poriadku. Obyčajne nevieme presne, „ktorá konkrétna zložka majetku v aktívach je akým konkrétnym zdrojom pokrytá“. A obyčajne to ani nepotrebujeme vedieť.
Zákonodarcom sa raz podarilo, že chceli, aby rezervný fond (vlastný zdroj krytia) v pasívach bol presne identifikovateľný aj v aktívach a preto museli podnikatelia mať založený v banke špeciálny účet na ktorom mali uložené peniaze presne vo výške rezervného fondu. Ale bola to škoda, len tak peniaze nechať ležať v banke.
Niekde sa tu na porade spomínalo, ako mladá kontrolórka chcela vedieť, či majú vo firme základné imanie v plnej pôvodnej výške v trezore uložené. Tiež asi mala predstavu, že ak má firma základné imanie 200 tis. tak celú dobu existencie firmy musia mať aj formu peňazí a firma ich musí pekne celú dobu skladovať v trezore pekná príhoda, zase ma potešila ...

Predstavme si, že by šička založila sro. a vložila do nej počiatočný kapitál vo výške 200 tis., ktoré by na začiatku „vyzerali“ ako peniaze v pokladni. Tých 200 tis. by už patrilo firme, pre firmu by to bol vlastný zdroj firmy. Že to bol predtým vlastný zdroj šičkin, to nás nesmie pomýliť, lebo je to len zhoda okolností, že šička je jediným majiteľom firmy. Kľudne by tá firma mohla mať viac majiteľov, napríklad by prizvala k podnikaniu nejakú susedku, alebo pána notára z Engerau. (veľmi sa mi páči ten názov)
Keby šička mala k dispozícii svojich vlastných iba 120 tis. a ešte 80 tis. by prispel z vlastných pán notár, založili by spolu sro, ktorá by tak isto (ako firma s jedným majiteľom) mala základné imanie 200 tis. Tak isto by to bol vlastný zdroj firmy. Firma sa v momente vzniku stane „osobou“. Síce nie fyzickou, ale právnickou osobou a ako každá iná osoba začne mať firma svoj vlastný život, svoj vlastný osud. Stane sa subjektom práva. Ale pretože právnická osoba sa nevie sama za seba podpísať, musí za ňu konať niekto iný. Obyčajne to býva konateľ.


Čo sa nám to tu všetko poobjavovalo? Tieto kategórie sa musíme tiež naučiť rozlišovať, aj keď v praxi zvlášť v malých firmách to niekedy býva problém, alebo aspoň problémik

Takže v prvom rade máme firmu, právnickú osobu – subjekt práva. Potom máme majiteľov, teda spoločníkov – to sú tí, ktorí peniaze do firmy vložili. Poskladali sa jej (firme) na vlastný majetok. Nemusia sa na podnikaní firmy zúčastňovať osobne. Môžu konaním za firmu poveriť inú fyzickú osobu – konateľa. Vždy konateľ musí byť fyzická osoba (nemám na mysli "fyzickú osobu ako podnikateľa), lebo iba fyzická osoba sa vie podpísať. Firma musí mať konateľa. Kto by sa za firmu podpisoval, keď ona sama to nedokáže? Konateľ musí byť prítomný, musí sa zúčastňovať podnikania. Ale zase nemusí byť majiteľom. Aaaaale môže – tak by to bolo, keby sa napríklad konateľom šičkinej firmy stal pán notár. Slovíčka "´šičkinej firmy" použijeme s rezervou a to preto, lebo majitelia by boli dvaja, ale ona by bola najsilnejším majiteľom ...

Radšej ju necháme, nech si firmu založí sama, bude jej výhradným majiteľom a súčasne aj konateľom. Bude sa nám jednoduchšie rozprávať. Odteraz bude šička pre nás konateľom vo svojej vlastnej firme. A teda nemusíme napísať: šičkina firma má v pokladni .....

Teraz môžeme skrátene: šička má peniaze v pokladni. Mohla by ich postupne „pozamieňať“ za plátno – (materiál), šijací stroj s overlockom (HIM), keby chcela ešte aj čipky predávať, mohla by ich nakúpiť (tovar) a ešte časť by mohla vložiť do banky na účet - tak by sa vlastný zdroj firmy (základné imanie), mohol v aktívach prejavovať v rôznej forme. Keby sme k nej prišli na návštevu, nikde by sme tie konkrétne peniaze vo forme grošov, pôvodne vložené do sro nevideli. Videli by sme stroj, kopy čipiek, a veľké balíky plátna, šijací stroj. Keby mala náladu, tak by nám pri kávičke mohla prezradiť, že to všetko kúpila za majetok firmy a má to spolu hodnotu 200 tis.
a my by sme vedeli podľa toho zostaviť jej súvahu

Spomenula som už, že keď tovar, materiál alebo iný majetok kupujeme na faktúru, tak sa nám ten nákup „rozpadne“ na dve účtovné operácie.

Veľa účtovných prípadov sa nám „rozpadáva“ na viac podrobnejších operácií. Jednoduchý a pritom klasický príklad je prevod peňazí do banky. Čo som sa našpekulovala, keď som prevod peňazí z banky naúčtovala prvýkrát priamo na účet pokladne To som ešte „nevedela“ o 4 základných účtovných operáciách.
Pri prevode peňažnej hotovosti do banky sa nám tá operácia rozpadne na dve: výdaj peňazí z pokladne a príjem peňazí v banke. Tie operácie mám zachytené na dvoch účtovných dokladoch. Jeden si vystavím sama: výdavkový pokladničný doklad, a neskôr mi banka v bankovom výpise potvrdí, že mi peniaze skutočne na účet nabehli. To je druhý doklad. Každý zaúčtujem samostatne a dokonca ich ani neúčtujem v ten istý deň.
Keby som to účtovala iba na základe jedného dokladu, potom by som si musela pamätať, napr. že výdavkový pokladničný doklad č. 148 nebudem účtovať, lebo ten prevod peňazí zaúčtujem až vtedy, keď budem účtovať bankový výpis č. 65 .... alebo výdavkový zaúčtujem iba na jednej strane (D) a potom výpis z banky na strane (MD)
Hlúposť, že? Kto by si všetky tieto operácie pamätal? A navyše nebolo by to podvojné účtovníctvo .

Múdri účtovníci pred nami vymysleli účet „261 – peniaze na ceste“. Ten účet pre mňa predstavuje niečo ako je „pán poštár“. On mi zabezpečí, aby sa peniaze v poriadku dostali do banky. Za predpokladu, že je to dobrý pán poštár. :-) Takže môžem účtovať:
- výdavkový pokladničný doklad – na strane D 211 (pokladňa dala)
- a na účte 261 – peniaze na ceste na strane MD (pán poštár má dať) ...
dobre, to mi ešte aj logicky sedí – naozaj pán poštár má dať do banky moje peniaze.

Ale keď uhrádzam faktúru dodávateľovi? Pri dodávke materiálu mi to tiež „logicky“ sedí - dodávateľ dal, .... áno, tovar mi dal .... ale keď mu ja platím, tak účtujem na strane má dať??? Aké „má dať“??? Veď dodávateľ už dal! ... Tu by mi logicky sedelo „vzal“ peniaze ... To mi uši netrhá

Aby to bolo jednoduchšie: keď si potrebujem „predkontovať“ doklady, tak používam také slovíčko, ktoré sa mi práve najlepšie hodí. Ľahšie rozoznám stranu účtu, na ktorú mám účtovať. Máme na výber: keď účtujem na strane MD – má dať môžem si povedať tiež, že to je “na ťarchu“ alebo aj „na vrub“ toho účtu. Alebo to moje vymyslené "vzal". Napríklad: čo dodám, to aj naúčtujem na ťarchu účtu odberateľa, to mi odberateľ má dať. Súhlasím. Keď účtujem na strane D - dal, tak si môžem aj to povedať, že to nie je na ťarchu (na vrub) ale „v prospech“ odberateľa. To ma nepopletie. Uznám odberateľovi v jeho prospech, že mi už konečne tie peniaze za dodávku môjho tovaru dal.

Pozor, aby som ale úhradu dodávateľskej faktúry s dobrým úmyslom neúčtovala v prospech dodávateľa, hoci by to mohlo zvádzať, že keď už mi tovar dodal, tak teraz peniaze zaúčtujem v jeho prospech. Zle, zle, zle .... Tu mi jasnejšie povie čo mám urobiť slovíčko vzal. (správne je na ťarchu, na vrub - MD strana).

Ešte mám na výber: debetná strana účtu (dlžnícka), a kreditná strana účtu (veriteľská). Tieto posledné slovíčka tiež platia, ale zatiaľ ich vynecháme. To kvôli banke, veď prídeme k tomu, že prečo

Vrátime sa k pánovi poštárovi. Predpokladajme, že tie peniaze v poriadku vložil na môj účet v banke. Po niekoľkých dňoch sa mi do ruky dostane bankový výpis, a ten účtujem:
- Má dať (MD) „221 – banka“. Teraz mi viac vyhovuje „vzala“ banka, alebo na ťarchu banky, lebo banka mi ich musí vrátiť, keď ich budem potrebovať
- a účet „261 – peniaze na ceste“ (alebo pán poštár) na strane dal (D) . Tu by mi sa mi nepáčilo použiť výraz „v prospech“ pána poštára, aby si nemyslel, že tie peniaze patria jemu. Po podvojnom zaúčtovaní bankového výpisu sa mi účet „261 – peniaze na ceste“ vyrovná.
A nemusela som myslieť na to, že musím skontrolovať, či naozaj pán poštár tie peniaze do banky odovzdal. Keby to nebol dobrý pán poštár a nevložil by ich do banky, ale minul by peniaze sám, tak mi účet 261 na konci obdobia vykazuje zostatok. A to by sa mi nepáčilo Musela by som zisťovať, kde sa tie peniaze stratili. Presne na tento účel mi slúži účet „261 – peniaze na ceste“. Slúži mi na kontrolu, či všetko čo som vydala z pokladne, sa dostalo do banky. Preto by tento účet nemal mať zostatok, ak mám zaúčtované všetky výdavkové doklady a všetky bankové výpisy k poslednému dňu obdobia.

Ešte ako poznámku: keby som si znázornila tie dve operácie roletou, alebo radšej ceruzkou, tak mi sa mi jej poloha nemení, lebo účty 211 – peniaze v pokladni, 221 – účet v banke, aj účet 261 – peniaze na ceste sú všetko aktívne účty, to znamená: majú prírastky na strane MD, úbytky na strane D a obe operácie boli typu +A – A. V konečnom dôsledku sa mi iba zmenila forma majetku z peňazí v pokladni na peniaze na účte.

Takýchto „poštárskych účtov“ (od slova poštár, nie od slova počty“ máme v účtovníctve viac ... Všetky mi slúžia na kontrolu, či sa niekde niečo nezabudlo. Nemali by mať na konci obdobia zostatok. Ľahko odvodíte napr. materiál na ceste, tovar na ceste... a ak mi prihodí, že zostatok majú – musím presne vedieť identifikovať, že prečo sa mi na konci obdobia „nevynulovali“.

ale existuje napr. aj 042 ...

A to je tiež istým spôsobom „poštársky účet“ aj keď to na prvý pohľad tak nevyzerá.

Navyše: týka sa ďalšieho typu časového rozlišovania v podvojnom účtovníctve ...


Ak stihnem, možno ešte dnes niečo napíšem, ale teraz letím na poštu s kvartálnym výkazom ... termín je už za dverami
pekný víkend všetkým prajem

Ayyka, aspon som zahlasovala v "Hodnotení" 5-timi hviezdičkami. Poraďáci pridajte sa.