Milá Zitka, chápem tvoj strach

Tiež som mala nem.ovčiaka, vo februári mal 13 rokov, a už asi pred 2rokmi začal tak trocha krývať na zadnú nohu, čo s odstupom času sa stále stupňovalo. V apríli sme kúpili ťiež čistokrvného ovčiaka, lebo žial, aj keď sme nikto nevyslovili, vedeli sme, že sa blíži jeho koniec. Keď sme šteniatko doniesli, starý pes bol oveľa aktívnejší, bolo vidno, že chcel ukázať malému, že on u nás šéfuje, a aj ho učil, chodiť na záchod do záhrady, strážiť pri bráne, a bol mu oporou, aby sa psík nebál. Napriek tomu, že som mu kupovala drahé prípravky na posilnenie kĺbov, jeho stav sa zhoršoval očividne. Už nám ľudia naznačovali, či ho nedáme radšej uspať, totiž už veľmi kríval na zadné nohy, sme zbadali, že veľmi slabo počul, a ešte k tomu všetkému mal výrastok na oku, ktorý by sa dal odstrániť jedine operáciou, ktorú by už nevydržal. Kĺby ho stále viacej boleli, ale on pri nás bol spokojný, sadli sme si von na terasu, pomalyčky prišiel k nám, ľahol si, a všetko bolo OK. Proste sme cítili, že pri nás mu je dobre. Postupne sme sa pripravovali na to, že jedného dňa nás opustí, no mal veľmi silný organizmus.

Keď už bol v stave, že zadné nohy už viacmenej iba ťahal za sebou, v jeden augustový piatok zasadla rodinná rada, a sme sa zhodli na tom, že by sme ho žial mali dať uspať, bude to preňho lepšie. Tak sme sa dohodli so zverolekárom, že v pondelok príde a dá mu injekciu. Cez víkend všetci sme sa snažili nemyslieť na pondelok, až v nedelu, keď som povedala synovi, aby sa sním rozlúčil pred tým než ide na brigádu, lebo ráno príde zverolekár. V pondelok ráno som sa zobudila na plač, môj 18 ročný syn plakal ako už veľmi dávno nie. Ráno som dcéru poslala k babke, keď sa s ním lúčila, akoby pes cítil, ešte jej oblízol tvár.
Dcéra odišla (psa sme kúpili, keď mala 2 roky, pri ňom vyrástla), medzitým prišiel zvrolekár, dal mu injekciu, a ako som ho hladkala, pekne, pokojne zaspal. Pochovali sme ho v záhrade, teraz chcem kúpiť stromček na jeho hrob, ktorý bude len jeho. 2 týždne je tomu, že už nie je s nami, pomaly si zvykáme, stále nám veľmi chýba, aj teraz plačem ako pišem tento príspevok, no vďaka 5 mesačnému psíkovi oveľa ľahšie si zvykáme na jeho stratu, a vieme že sme konali správne, počkali sme do poslednej chvíle, žial prišel čas na rozlúčku.

človek počas života by mal mať aspoň piatich psov - žial taký je zákon prírody

Zitka, držím palce, aby to ešte dlho zvládal a aby sa tie kĺby zlepšili. A na ten RTG by som ho dala tak či tak, aspoň budete vedieť, ako sú na tom kĺby.

Zitka, že sa nad tým vôbec pozastavuješ, možno to tu chce len niekto vyskúšať, a tak bez rozmýšľania posiela príspevky do tmy. Aj ja som si vyslúžila červený mínus, ale mám to v ....

Keď som ich dal , tak som ich vzal , aby som ťa viac nena.... (štval).

Zitka, a psík sa má ako- liečenie zaberá?

Dobry den.Ked čitam vase riadky sa mi tiež tlačia slzy do očí.Pred siedmimi rokmi som pochoval svoju vlčicu.Zomrela na chorobu.Včera som pochoval jej potomka,moju štrnást ročnu vlčicu,ktorou som prežil skoro pol mojho života.Dožila sa aj mojej dvojročnej dcerky.Ked som videl ako aj vy,že mi starne pred očami,tiež som sa bal toho dna.smrti.A včera sa to stalo,po rozlučeni celej rodiny.Vo mne je teraz len bolest a obrovsky kus prazdna. Ta čast zo mna,čo patrila mojej vlčici,sa nevyplni nikdy,a spomienka stale bude boliet.Je to strašny pocit,že sa jej už nikdy nedotknem.Dufam,že jej smrt nebolela.Bohužial podobne budete citit aj vy ked vas psik opusti.Už nechcem mat psika,lebo v jej očiach som vedel čitat a videl som beznadej a pri tom aj chut žit dalej.

Tejto chvíle sa veľmi desím aj ja a je pre mňa nepredstaviteľná .

Keď človek vidí, ako mu kamarát starne, tak sa desí toho momentu, keď sa bude treba rozlúčiť. Asi všetci to zažili.

Nad stolom s PC mám velikánsku fotku a keď na ňu pozriem, vždy jej poďakujem za všetku jej lásku.

Pišem vam zas,ako preživam smrt mojej štrnastročnej vlčici Sindiky.Dnes je druhý denod smrti mojej Sindiky.ktora bola ako hromozvod mojho života.Jej som sa vyplakal ked mi bolo zle,s nou som sa tešil a dal som jej v živote maximum čo sa len dalo.

Ked žila ešte jej matka moja Princka,mali spoločnu volieru.Ked Princka odišla,Sindika sa pocikala ked bola vnutry,len ten jeden den.Ona vydela že stratila mamu.Ja pochopit,že som stratil svoju Sindiku neviem.

Neviem ani kludne zaspat,lebo neustale myslim len na Sindiku.Preto už nikdy nechcem mat psika.Viem,že mi nikdo zmiernit bolest nevie a neviem ako budem citit dalej.

To že čas lieči,to neverte nikomu,a to vam mam pravo napisat ja,lebo som pochoval aj svojho syna pred štyrmi rokmi.

Ja svoju bolest,ktora len narasta a ktoru zmiernuje len moja dcera neviem zastavit a ukludnit.

Máme 11 ročného čistokrvného nemeckého ovčiaka . V posledné dni ma začína desiť pocit , že neviem ,ako by som sa vyrovnala s jeho stratou a začínam čím viac na to myslieť a uvedomovať si ,že je tu staroba .
K tomuto myšlienkovému pochodu ma prinútila jedna vec , začína sa s ním niečo diať , je veľmi smutný , len polehuje , vytratil sa z neho život . Pri pohľade na neho mi je až do plaču , pretože je to zlaté milé stvorenie , ktoré vie neskutočne preukázať a opätovať svoju lásku k domácim . Veľmi ho mám rada a taktiež aj všetci členovia rodiny . Strašne nám prirástol k srdcu a je to neopisateľný pocit.Je ako naše bábo a pritom už má svoje roky .
Čo sa týka stravy , nepozorujem , že by prestal jesť , má dobrý apetit , len to polihovanie , smutná tvár , už nás aj prestal vítať ,pri príchode do firmy .....už sa ani nevie jašiť ....... tie jeho pohyby su nejaké spomalené . Idem s ním k veterinárovi , lebo to je náš prvý psík a som zvedavá , že čo nám povie, nemám so starobou psíka skúsenosť .

Priznám sa , že mi zviera v krku , keď som si vypočula jeden verdikt , s ktorým sa ja neviem stotožniť .

Som v situácii , kedy neviem čo mám robiť a preto by som prosila majiteľov týchto psíkov , ktorý už tým prešli , aby napísali niečo o tom resp. niečo poradili .

Možno prípadné rady pomôžu aj druhému .



Ďakujem .

Psík sa lieči?