Dobrý deň,
viete poviem vám ,na východe hovoríme :ked še darí , ta še darí.Nielen že mám mamku tak vážne chorú, ktorú sa nám už podarilo dať na geriatriu /3 týždne/ale ešte aj môj brat, žijúci v Čechách sám, mal nehodu a je takisto pripútaný na lôžko.Vyzerá to všetko ako s filmu, ale je to fakt.Viete, vôbec si neviem predstaviť, čo budeme robiť, zatiaľ je v nemocnici, ale keď ho prepustia? Je rozvedený, deti síce má, ale žiju mimo Slovenska. Mám dojem, že to zas ostane na mňa. Dúfam, že aspoň chodiť bude, zatiaľ to síce nevyzerá dobre, ale vraj je mladý, pozbiera sa . Neverím.

nevzdávaj sa, určite sa podarí postaviť ho na nohy, keď je taká prognóza. Mamu nastavia na lieky a môže byť tiež dobre. Držím palce.

Tvoj príbeh mi pripomína moju maminu. Starká si zlomila nohu a z nemocnice išla k nám, mamina a my sestra, brat, ocko a ja sme jej pomáhali. Bývala na dedine, kde mala syna so 6 deťmi, ale opatrovať ju nemal kto, ďalší traja synovia bývali v BA, dcéra v Tatrách, zostala iba moja mamina, najstaršia dcéra. Boli sme piati a dvoj izbový byt, babička bola zvyknutá stále pracovať a zostala strašne nevrlá, až sebecká a zlá a stále chcela ísť domov.Po 3/4 roka s ňou mamina musela odísť k nej domov / 200km /a tam sa starala ešte aj o deti svojho brata.Do roka babička zomrela, vážne ochorel ešte mladý 48 ročný brat maminy a zasa ho opatrovala, pretože jeho manželka pracovala. Zomrel presne do roka a do dňa po babičke, ochorel jej ďalší brat, ale ten zomrel hneď po operácií, potom opatrovala nášho ocina. Všetko zvládala a ked odpadla ona vo veku 75 rokov, rozdelili sme si so sestrou aj bratom služby, ale vyriešila to rýchlo-do troch dní zomrela. Stále na ňu myslím, spomínam aj na to, ako sa starala o sestru aj o mňa, ked sme boli po operácií a ešte aj o vnúčence. Chcem pripomenúť, že mala od svojich päťdesiatich rokov iba jedno oko/zhubný nádor/a vysoký tlak.
Preto si myslím, že fakt je vždy niekto v rodine, kto sa o každého postará. Držím Ti úprimne palce, nech to všetko dobre dopadne a mysli aj na seba.
Viem, čo prežívaš.

Nečakaj,čo sa bude diať.Zisti ako je to s poistovnami,porozprávaj sa s lekárom obvodným,čo sa dá robiť,v prípade,že zostane na Slovensku treba vybavit Kovačovu,ak v Cechách tak podobné zariadenie tiež určite maju.Hodnotiť stav môžeš až po následnom liečení rehabilitačnom,skor nie.

Nedá mi neodpovedať, pretože niektoré odpovede ma riadne zdvihli zo stoličky!
Bola som ešte mladá, mala som 45 rokov, keď som prekonala mozgovú porážku, môj stav bola vážny, ochrnula mi ľavá strana a vtedy som veľmi chcela zomrieť, ale Pán Boh ma vtedy nevypočul! Uvedomovala som si, že nie som schopná byť samostatnou jednotkou, aj keď myslenie bolo OK, motorika bola niekde úplne inde... Vtedy mi veľmi pomohla moja rodina, nedovolili mi odpočívať, nútili ma rozprávať sa s veľkým zrkadlom, svičiť s loptičkami - vtedy ešte nebola inteligentná plastelína. Moji vnuci vtedy ešte boli maličkí, ale už vtedy mi nedovolili sedieť bez toho, aby som necvičila s rukou, alebo nohou. Nik, ani cudzí ľudia, ani susedia nepovedali mojej rodine " ZBAVTE SA JEJ"!!! Mrazí ma pri tých slovách a je mi z toho do plaču...Počas tých 15 rokov, čo odvtedy prešlo som prekonala choroby, pri ktorých býva konečná stanica smrť, a ja som tak veľmi chcela žiť, že ma Pán Boh zatiaľ vypočul a ešte ma tu zatiaľ drží...
Tento rok 18.júna manžel prekonal ťažkú mozgovú príhodu, má 65 rokov, ochrnul na ľavú stranu, prestával vidieť, narážal do dverí, nábytku... ruka mu visela vedľa tela ako prázdny rukáv, nedokázal ju použiť, bola úplne bez citu. Keď začal chodiť a čakal ma na schodoch pred nemocnicou, plakala som od šťastia, ďakovala Bohu a lekárom, že pomáhajú. Po návrate domov sme sa zaťali všetci, vďaka priateľom tu na tejto stránke som zohnala inteligentné plastelíny, cvičili sme s ním, aj keď nevládal, keď bol protivný, vyplakala som sa tam, kde ma nevidel a išli sme opäť odznova. Denne sme chodili na rehabilitácie, mali sme úžasnú sestričku, ktorá ho presvedčila, že všetko toto sa neudialo v ruke ani v nohe, ale v hlave, preto musí ruku nútiť "pozerať sa". Okom jej prikáže, že si má pridržať tanier a dnes ja už neutieram mláčky okolo tanierov, dokáže sa sám obliecť, aj keď občas je tričko so značkou na chrbáte, šnúrky si síce nezaviaže, ale veď dostať topánky aj bez nich, ale už odložil paličku, pri posteli má malú hrazdičku, na ňu si zavesí ruku a cvičí, posledné dva dni už sedel na bicykli a priniesol mi menší nákup. Priznám sa, že ja som to už občas vzdávala, ale vtedy som si povedala, Bože, veď sme si pred 41 rokmi sľubovali až kým nás smrť nerozdelí... Nik mi nepovedal, "ZBAV SA HO"!!! Preto Vás prosím, kým niečo takéto niekomu radíte, skúste si predstaviť, že by ste sa v takejto situácii
ocitli vy, teda pokiaľ vo vás je ešte cit a úcta. A ďakujem vám aj za to, že ste si ma prečítali, a ak to čo len kúštik niekomu pomohlo, budem veľmi rada.

Musím zareagovať: Vlasti, nádherný príspevok, plný citu a veľkého srdca...
Teším sa, že je to stále lepšie.

Magduška, ďakujem. Aj napriek trápeniu, ktoré sa mojej rodine nevyhýba sme šťastní, že sme, že sa stretneme a môžeme sa na seba usmiať. Tú pohodu
z pocitu, že viete, kam patríte želám všetkým.

Reakcia na príspevok č.26 od Vlasti. Moja priateľka sa starala o svoju maminu 6 rokov. Keď ako 96 ročná zomrela, Miška si požila ešte rok a ako 55 ročná zomrela ona Vlasti zomrela s pocitom, že sa o maminu postarala a veru ešte po jej smrti počula ako ju v noci volá. Ale bolo správne aby zanedbala seba? Často na ňu spomínam a je mi ľúto, že si ten život nestihla ešte užiť. Bola slobodná a bezdetná, mala ešte sestru s ktorou bývala, ale tá ako lekárka nemohla byť s maminou doma. Pomáhala Miške určite ako mohla.
Vieš Vlasti súdiť niekoho by som si nedovolila. Už som písala, že v našej rodine každý, kto potreboval pomoc ju dostal a vždy medzi blízkymi, ale to neznamená, že to budem žiadať od mojich detí a súdiť druhých, že sa akože niekoho "zbavili" dokonca povedať, že stratili cit a úctu, je kruté. Vieš, že mi jedna spolužiačka radila, aby som myslela na seba, že mi deti nepomôžu a aby som im nepomáhala a pod.? Ale veď žijem pre ne a pre tie vnúčatká!!! Nie je krajšie slovíčko od malých detí ako mama a potom keď vnúčatko povie:"babička ľubkám Ťa, Ty si taká dobrá a bojíš sa o nás."

Včera som bola zhodou okolností na pomaturitnom stretku a profesorka rozprávala, že musela dať svoju sestru do ani neviem ako to mám nazvať, opatrovateľskej služby. Mám ju za to odsudzovať, ked je po operácii kĺbu a po infarkte, doslova prežila klinickú smrť. Obe sú slobodné a bezdetné. Sestra je spokojná, začala štrikovať, vyšívať a čítať. Život je veru veľká otvorená kniha a každý ho nejako prežívame a myslíme si, že najlepšie ako vieme.

Želám veľa trpezlivosti všetkým, ktorí sa starajú o niekoho ťažko chorého doma, ale držím palce aj tým, ktorí to musia riešiť aj inak.
Pekný jesenný deň.

Vlasti, to že mi niekto odporúčal, zbavte sa jej, nemyslel doslova. Veď aj keby som mamu dala do ústavu, nezbavila by som sa jej, len by sme si rozložili sily na opatrovanie. Hlboko sa skláňam pred ľuďmi, ktorí sa roky dokážu starať o svojich postihnutých príbuzných, obetovať a trpieť. Ale ja k ním nepatrím, aj keď som si myslela, že to zvládnem, nejde to. Teraz je moja mama už týždeň na geriatrii, ale ja sa ešte stále v noci budím a počujem ju ako ma volá.. Chodím za ňou každý deň, cvičím s ňou, sprchujem ale sú to len dve hodiny denne, zvyšok sa o ňu postará personál /aj ten preháňa/. A výčitky svedomia? Mám, veď je to moja mama, ale aj ja mám rodinu, mám muža, deti, prácu a všetko nemôžem obetovať, len aby som bola poslušnou a dobrou dcérou. Po troch týždňoch sa moja mama vráti a čo bude ďalej ešte neviem.Ono totiž nie je také ľahké dostať človeka do ústavu.

PS.Brat je zatiaľ v Čechách, má české poistenie, takže sa asi všetko bude vybavovať tam, stará sa o ňho priateľka, zatiaľ, v nemocnici si poleží ešte dlho, možno do Vianoc.

I keď som sa už nechcela zapojiť do diskusie v tejto téme, nedá mi to. Nikdy neodsudzujem nikoho, kto dá svojich rodičov na opatrovanie iným - či už súkromnej osobe, alebo štátnemu zariadeniu, len odsudzujem výrok: "ZBAVTE SA JEJ"!
Kto neprežil ťažkú chorobu, neuverí, aké je to ťažké pozerať sa na zdravých vôkol seba a čakať, čo prinesie ráno. V bolesti a strachu často chorý človek urobí niečo, čo by nikdy ako zdravý neurobil, preto aj zdravý by si mal občas sadnúť sám so sebou a porozprávať sa so svojim svedomím, ktoré pokiaľ nepotrebuje silné dioptrie, aby videlo aj iných nielen seba mu samo dá odpoveď.
To je všetko, čo som chcela svojim príspevkom povedať, keďže ja mám dosť silné dioptrie, ale moje myšlienky sú čisté, bez skiel preto som asi rozprávala príliš nahlas. Prepáčte za príspevok, ale v prípade tejto diagnózy som nekompromisná nielen voči sebe, ale aj voči iným, a práve pri chorých ľuďoch by mali byť naše myšlienky i slová čisté.

Vlastička, nevidím dôvod aby si sa ospravedlňovala. Mne sa tu zas pýta ten podpis od Livky ... "Skôr než začneme niekoho súdiť, obujme si jeho topánky a prejdime v nich aspoň kilometer." Niekomu "ublíži" pobyt v opatrovateľských zariadeniach, iný zas vidí motiváciu... je to vysoko individuálne. A to sa má brať do úvahy kým sa rozhodnú blízki čo ďalej. Psychika postihnutého je veľmi krehká.

Jedna strana mince je ohladuplnost a trpezlivost s chorym clovekom, ale druha strana je postoj samotneho choreho. Ked chory clovek chce byt zasa zdravy, alebo aspon relativne zdravy, musi aj sam k tomu prispievat svojim postojom. VID VLASTU A JEJ MANZELA. Ale su ludia, ktori sa doslova vyzivaju v tom, ze ich pribuzni alebo opatrovatelia musia pedinovat a ak co len bylku nesplnia z ich predstavy, su zli a ublizuju. S chorym clovekom treba mat trpezlivost, pomoct mu prekonat pociatocne stadium choroby, ale ak je postoj choreho taky, ako som napisala vyssie, je to tazke a preto neodsudzujem ludi, ktori uz nevladzu a vyhladaju nejaku cudziu opateru.
Poznam pripad starej pani, ktora po mozgovej mrtvici zostala nejaky cas nehybna, dcera ju opatrovala s citom a laskou. Po asi dvoch mesiacoch sa pani uz mohla hybat, ale narocky zostala v posteli, vyzadovala obsluhovanie, postel pospinila jedlom alebo exkrementami v momente, ked dcera dala ciste pradlo a povedala, ze ved je jej povinnostou to spravit. Rozum mala tiez v poriadku, povedala dcere, ze sa o nu musi starat, lebo by ju ludia ohovarali. Ku starej panej chodili susedky na besedy a nepobadali, ze by bola mimo. Bolo to na dedine, kde je tazke jednak najst opatrovatelku a jednak sa to akosi povazuje za hanbu dat rodica na starost niekomu cudziemu.

bohužial sa aj ja musím pripojiť so skúsenosťou zo starostlivosti o moju babku. Cukrovkárka, ale dietu nedodržiavala a potom sa prihodilo kadečo, po jednom páde nasledovala zlomenina krčka a babka nám zostala vďaka svojej tvrdohlavosti miesto operačnej liečby vyviazaná na 6 týždňov, počas rehabilitácie s údivom prišli pozrieť na poschodie kde ležala sestričky, ktoré mali službu o 5 poschodí nižšie, čo sa deje. Toľko kriku dokázala narobiť, pri domácej rehabilitácii som jej ukázala špendlík a povedala, že keď nebude hýbať nohou budem ju pichať, samozrejme som to nikdy nespravila, ale nechtom som pokaždé rýpla, trošku to pomohlo, ale moc nie. Tiež v jednom kuse preháňala moju mamu, tá bola v tom čase ešte zamestnaná, ja na materskej. Vyčerpané sme boli obe. Nikdy nič nebolo dosť dobré. Aj sme vybavili liečebňu, ale po týždni, keď sme videli následky "starostlivosti" zobrali sme ju opäť domov. Trvalo to ešte hodnú chvíľu, striedavé pobyty v nemocnici, doma, amputácia a s ňou aj neodvratný záver. Verte alebo nie bolo to vyslobodenie pre obe strany. Babka nás jednoducho svojim sekírovaním dokázala dostať do štádia hystérie a zúfalstva. Kto nezažil neuverí.

Aj moja neboha svokra prekonala dve mozgove mrtvice, po druhej celkom prestala rozpravat, ale pri troske trpezlivosti sa s nou dalo dohovorit, vedela reagovat kyvnutim hlavy. Tiez ju bolo treba opatrovat, ale ta bola vdacna aj za kazdy pohlad, ktory jej clovek venoval, nieto za usluhu. Taku osobu nebolo tazke opatrovat.

Ja z lásky k mojim deťom a ich ku mne som sa po mojom už treťom znovunarodení /niektorí poraďáci vedia o čom hovorím/ v marci rozhodla a zariadila, že v prípade ak sa nebudem môcť o seba postarať mám zabezpečené opatrovanie a nechcem byť ani manželovi, ani deťom a ani sestre na obtiaž.
Verte mi, že sa veľmi ľúbime a hlavne preto som sa takto rozhodla.

Alda, ja moju mamu tiež veľmi ľúbim a poviem vám,že to čo sa nám stalo nás zaskočilo. N ikdy v živote by som nepovedala,že budem na moju mamu zlá, ale keby ste videli tie jej oči. Už to nie sú oči , ktoré hladkajú, ale nenávistné, zlé a ja sa ich bojím.Nepozrú na človeka láskavo,dokonca ani na vnuka, ktorého mali strašne radi.Bojím sa jej.

Velke nestastie pre obe strany, lutujem ta, ale neviem poradit, co dalej.

Presne takto sme zažili našu babičku. Bolo jej jedno, že chce ísť domov 200 km od nás aj s našou maminou, ja som sa starala o ocina, brata a sestru tu doma.
Ale už spomíname iba na to krásne, čo sme prežli u babičky roky počas prázdnin. Človek aktívny ak ochorie je vo väčšine prípadoch veľmi zlý, to z tej bezmocnosti. Aj ja ked mám zdravotné problémy som nervózna, že nestíham všetko ako zdravá, neznášam neporiadok a nikto nevie lepšie upratať ako ja, neznášam lútosť a obsluhovanie a pod. V nemocnici som vzorný pacient. Preto Ťa chápem, ale ako písali už predo mnou, rada je ťažká.

Moja mama je už druhý týždeň na geriatrii, ale buzeruje aj tam. Ale nie o tom chceť tentokrát napísať.
Ja nem ôžem v noci spávať, tak čítam, ale jednú noc som si povedala, skúsim byť akože moja mama. Zaĺahla som si večer do postele, tak ako sme dali moju mamu, na pravú stranu/chcela tak ležať/leím, ležím, nemôžem spať a chcem sa otočiť, keďže to neviem, tak volám, otočte ma. Pretočím sa na ľavú stranu a čakám kedy zaspím. čakám, čakám, nespím, tak volám znova, pretočte ma.
Hoci sa viem pretočiť, resp., vyrovnať sama/to akože moja mama/ a toto išlo dookola, ale ja keď nemôžem spať, zapálm svetlo a čítam. Pokúšala som sa o to, aby čítala aj moja mama, ale nechcela, svetlo ma ruší hovorila.Tak veľmi by som chcela pochopiť to jej správanie, ale nejde to. viete bolo pod druhej v noci a ona ma zobudila s tým, treba vstávať. Vôbec si neuvedomovala, že vonku je ešte tma.
A poviem , ten experiment nebol vôbec ľahký, na duhý deń ma tak bolel chrbát, že som sa ani pohybovať nevedela, o nedostatku spánku ani nehovorím.Takže som aspoň "pochopila ake to je ťažke", ale ja som nikoho nerušila a moja mama ruší všetkých, ale keďže je chorá si to neuvedomuje.
Ani neviem, čo som tým chcela povedať, hádam len toľko, že sa snažím pochopiť tohto chorého človeka a som v koncoch. Sama ju nedokážem opatrovať a ústavy sú v nedohľadne. A ani neviem, či ju chcem dať do ústavu.Jeden večer som presvedčená, že nič iné neostáva, ráno si už myslím, však to zvládnem a tak dookola. Môj manžel mi povedal, bude tak, ako ty povieš.Ak sa budeme o ňu starať doma, pomôžem ti koľko môžem, a to je celý deň v robote a potom ešte aj večer má prípravy.Je učiteľ. Všetko ostáva na mne.
Prepáčte mi, že som sa tak rozpísala

dobrý den
ja som mala 2 babky a čo sa týka chorob obe boli úplne odlišné
tá láskavá babka po porážke ,problémami chodit atd. sa zmenila na takú fúriu že konec ale mala aj svetlé chvílky pokial ma spoznávala, bývala s nami lebo ku sebe sa do bytu nedostala ,nebol tam výtah a ona nevládala chodit ,cez den na nu dávat pozor aby niečo neviviedla napr.len tak v pyžame a papučiach ist do kostola nalebo postavit na plyne vodu ale nezapálit ohen len ma začala boliet hlava ,niečo čudné som zacítila vyletela som do kuchine a babka nechala zapnutý plyn že sa jej nedarilo zapnút ohen a potom nejak na to zabudla čo robila,
no a v noci padala nám z postele a dvihnút 100kg zenu je problém lebo všetko ju bolelo,ale aj tak som ju mala strašne rada aj ked ma vytáčala vkuse
ta druha babka bola harpia celý život čo ju poznám ale ked začala mat problémy so srdiečkom-no boli dost vážne ,mala strojček na srdce a zvykla odpadnút a tak sama sa rozhodla ist do domu dochodcov ,bolo mi to nepríjemné ale tak to chcela a pomohla nám tým,velmi.a zmenila sa na milú babku ked sme chodili na návštevy ku nej.
nedá sa radit v týchto veciach súkromných ale ja by som sa porozprávala s babkou ,ja som to s tou skúsila a dalo sa s nou lepšie vyjst lebo mamka /bola to jej mama/ nevedela byt k nej taká tvrdá,ináč vás zničí ,.a postrašila by som ju že ináč ju dám do starobinca ale treba byt v danej situácií tvrdí.mojej babke som to nepovedala lebo sa rýchlo ukludnila ked som ju sprdla za to čo a ako sa správa ku mamke atd.pomohlo to
tak pevné nervy