Dobrý deň,
prešli už tri týždne, čo je moja mama na geriatrii, zajtra nám ju pustia domov, všetci tam boli veľmi milí na ňu, ale aj napriek tomu "žalovali", že vystrája.Kričí
a vyvoláva, presne tak ako doma, tam jej dali nejake prášky, že potom len spala. Podarilo sa mi vybaviť Domov dôchodcov, zatiaľ len na mesiac, ako samoplatiteľ a na skúšku, či by mohla byť aj nastálo. Viete, ak má dobrú chvíľu, tak sama povie, aby som jej vybavila ústav, len aby sme na ňu tam nezabudli /akoby sme mohli/.Ale to vôbec neznamená, že sa jej chcem zbaviť, ale pre ňu to bude to najlepšie. Postarajú sa o ňu, bude mať lekára a možno aj nejakých priateľov, potrebuje sa rozprávať a ja neviem o čom sa mám rozprávať, všetko už poznám, všetko som už počula.
Viete vždy som hovorila, že človeku ku štiastu chýba veľmi málo, ja som dnes napr. šťastná len preto, že som mame vybavila ten ústav.

Nemyslím si,že ústav je ore takýchto ľudí to najlepšie riešenie...Som vyštudovaná zdravotná sestra a robila som chvíľku v tejto oblasti...V starobinci alebo ústave nedostane okrem starostlivosti 24 hodín denne starý človek to,čo potrebuje najviac...a to je láska svojich blízkych...Starostlivosť o takýchto ľudí a obzvlášť takých,čo sú pripútaní na lôžko nie je jednoduchá...aj samotný chorý človek trpí strašnými psychickými stavmi..veď si skúste predstaviť,že by ste boli úplne odkázaní na pomoc druhých...boli by ste nervózni,podráždení,nevrlí....ale ako by ste sa cítili,keby vás niekto dá do ústavu...k cudzím ľuďom..cítili by ste sa lepšie?
Neodsudzujem nikoho,kto dá svojho blízkeho do ústavu,ak naozaj nie je iná možnosť...ale vždy sa nejako dá...netreba zabúdať,najmä pokiaľ ide o vlastných rodičov,že im to vlastne dlžíme...aby prežili dôstojnú starobu a smrť alebo aby cítili v ťažkých chvíľach,že nie sú sami...

Nuž práve o tú lásku ide. Chcela som sa o mamu postarať v domácom prostredí, u nás doma, lenže ona nám nedala spať, sekírovala vo dne v noci /aj keď za to nemôže/, ale môj muž a syn idú ráno do práce a ja tiež potrebujem pracovať. Keď nespíte jednu, dve noci tak to dajako zvládnete, aj kolegovia to pochopia, ale keď nespíte mesiac...a my sme s mužom nespali v júli 2 týždne, v auguste 10 dní a potom od 19. 9. celý mesiac. Myslíte, že budete mať rád toho človeka, čo vám to spôsobuje.Nehovorím, že sme nespali vôbec, ale bolo to na striedačku. Ak som chcela, aby manžel a syn trochu v noci pospali, tak som sa "obetovala", tak som šla do jej izby a posadila sa tam do kresla, aby som sa jej hneď ozvala, a potom bolo pol hodiny ticho. Keď prišiel manžel z roboty, tak som šla spať ja.Bol to spánok? Zajačí. Uši stále v strehu.
Moja mama je 14 dní v ústave, za tých 14 dní som bola za ňou 5x, bol tam aj môj brat, bola tam aj krstná dcéra, vnučka, moja krstná mama. Myslím, že nebol deň, keby nemala návštevu.
Ale keby ostala u nás a ten režim by pokračoval /čo pokračuje a ona stále v noci vykrikuje/ tak by sme ju znenávideli.
Takže treba to brať podľa podmienok, keby som bývala v rod. dome, tak ju tam nikdy nedám, ale bývame v bloku a steny sú tenké.

Na základe všetkého čo si uviedla si nemylsím, že máš sa ospravedlňovať za to, že si si ju nenechala. Myslím si, že ani ona, keby bola úplne zdravá, nikdy by nechcela , aby si sa trápila. Urobila si to, čo si považovala za správne, to rozhodnutie je na každom z nás- ak sa raz v takom prípade ocitneme. Robiť ti tu sudcu, nemá tiež nikto právo, ty si sa išla podeliť o pocity, ktoré si prežívala. Plne súhlasím s tým, že ak bola neznesiteľná, postupom času, by to vygradovalo a boli by ste na seba zlí a nielen voči nej , ale aj tvoja rodina navzájom. Manžel sa tiež postavil na tvoju stranu a kým si sa starala, pomáhali ste si to zvládnuť. Sme rodičom povinní vrátiť starostlivosť, ale možnosti každého z nás poznáme len a len my sami. Veď práve preto je aj tak veľa postihnutých detí v ústavoch (stačí vidieť deti v Klasove medzi NR a Vráblami) , ani ich rodičia to nezvládli. Tiež ich nikto nemá právo odsudzovať. Vždy sa nájdu prívženci každej strany- otázne by bolo keby "prišlo na lámanie chleba" koľko by to vydržali a zvládli tí, ktorí sú najväčšími sudcami.

Začala som s touto témou a možno aj ukončím, aj keď vždy si rada prečítam iné názory. Od 1.12. je moja mama v ústave nastálo. Nemôžem povedať, že ma to teší, ale som rada,že má opateru 24 hodín, ktorú by som ja nemohla zabepečiť. Je to od nás trošku od ruky, nie je to v meste, ako som si predstavovala, ale nemôžem mať všetko a jedno sobotné alebo nedelné poobedie na jej návštevu nás ani nezrujnuje ani nezabije . Hoci vôbec neviem či ešte vníma kto k nej a kedy prišiel, žije si vo svojom svete. Ale vidím, že je o ňu postarané, je najedená, umytá, a nikdy nie je bez dozoru. V tom ústave je ich 30 a viac ako polovica je v takom stave ako moja mama, len dožívajú.Viete, kedysi som zbierala aforizmy. A bol tam jeden, už neviem od koho, musela by som pohľadať, ktorý znel:
šťastný je ten, kto zomrie skôr ako začne prosiť smrť, aby si ho zobrala.
Možno to znie kruto, ale bolo by lepšie keby moja mama zomrela, má 80 rokov, užila si dosť, má vnúčatá i pravnúčatá a toto, čo žije teraz, či v ústave alebo doma nie život, len prežívanie. Zo života už nič nemá, nemôže ísť ani do kostola, ani medzi ľudí, sama už nezvládne nič, tak načo to je?

Ahoj Helas,

chápem, čo prežívaš...moja kamarátka prežívala to isté,keď jej mama umierala na rakovinu....a to mala necelych 50 rokov,keď zomrela...a tá kamarátka je silno veriaca...nedokázala sa pozerať na to,ako jej mama umierala v bolestiach a nikto jej nevedel pomôcť....no jej mama, mám ju živo v pamäti, bola veľmi silná žena a nikdy nedala na sebe znať,ako sa cíti...na nič sa nesťažovala...dokonca kamarátka mala pocit, že práve ona jej dáva silu a povzbudenie,hoci by to možno malo byť naopak...Na Tvoju otázku neexistuje odpoveď...alebo ak áno,je to medzi nebom a zemou...ale jednu vec viem...nič,čo sa nám v živote stane, nie je náhoda a nie je to zbytočné...či už Tebe, keď momentálne prežívaš túto ťažkú situáciu, rovnako aj Tvojej mamine...takíto ľudia,aj keď sú nevládni a možno už ani nevnímajú a nepoznaju okolie, napriek tomu dávajú svojmu okoliu veľa... nútia nás zamyslieť sa nad možno svojim životom...učia nás prekonávať prekážky...vážiť si to,čo oni strácajú...ZDRAVIE...práve v ľudoch,ktorí bojujú s rakovinou,alebo sú odkázaní na invalidný vozík,je neraz viac sily a chuti do života,ako v nás,zdravých ľuďoch...Prajem Tebe a celej Tvojej rodine veľa síl a maminke,aby mala čo najmenej bolesti a aby dožila svoj život dôstojne...

Ďakujem pekne za povzbudenie,

Prepáčte, zlatíčkovia, všetci tu píšete väčšinou o problémoch pri opatrovaní takto chorých blízskych. Vôbec nepochybujem, že je to veľmi ťažké, náročné, vyčerpávajúce a ešte ani neviem aké. Zasahuje to rodinu vo fyzickej ale aj psychickej rovine. Chcem vás všetkých však poprosiť o cenné rady, ktoré isto máte. Dnes som odviezla do nemocnice svoju mamičku, ktorá dostala porážku pravej hemisféry. Rada by som vás poprosila o radu pri terapii, aby sa z toho mohla dostať čo najrýchlejšie, akú terapiu doma treba zvoliť. Ochabla jej ľavá ruka. Zdvihne ju, ale nepohybuje prstami. Dá sa to nejako rozcvičiť, alebo čo by ste mi poradili. Ešte to chválabohu nevyzerá až tak zle, aby zostala dočista na posteli. Vravela, že sa aj napapala. Len neviem, čím by sa jej stav dal upraviť, čo by mala, resp. by sme mali robiť my všetci okolo nej? Prosím vás poraďte............. vôbec s tým nemám skúsenosti. Budem vďačná každej dobrej dušičke.

Takže, po dlhšom čase sa ozývam znovu, moja mama zomrela, oslávili sme spolu 81 rokov a o dva týždne zomrela. V ústave, je mi ľúto, že nezomrela doma, hoci sme si ju zobrali domov na ten narodeninový víkend, teda "prežila " ho vo svojom dome, hoci neviem, či vôbec vnímala kde je. Dnes už odpočíva v pokoji .

Môj mnažel mal ťažkú porážku pred dvomi rokmi. Ochrnul na pravú stranu. Po návrate z nemocnice pohyboval len prstami na pravej ruke. Dcéra nechala školu v piatok ročníku, aby mohla otca opatrovať. Dnes po tvrdom dennodennom cvičení doma,keď som prišla s práce, prejde po dome, naje sa sam, základnú hygienu si urobí sám. Bolo to však ťažké fyzicky ale hlavne psychicky. Celé noci sme nespávali.Odmietal cvičiť,odmietal spolupracovať . Na takéto stavy je potrebná len určitá tvrdosť - neustúpiť a nedať sa vydierať plačlivosťou, prípadným terorizovaním zo strany chorého. Je to veľmi ťažké, lebo človek má výčitky - darmo Vás lekár presviedča , že ich nemôžete mať. Záchvaty prešli po nasadení antidepresív.Starostlivosť o takto chorého človeka, keď krátkodobá pamäť nefunguje, a musíte sa oňho starať ako o malé dieťa je veľmi vyčerpávajúca a štát Vám " pomôže " len byrokraciou- preverovaním zdravotného stavu-príjmov celej rodiny atď. Prajem všetkým, ktorí majú takúto situáciu doma a musia zabezpečovať domácnosť, chodiť do práce a starať sa o chorého veľa síl.

helas, prijmi úprimnú sústrasť. Aj keď je to ťažké, možno ten ústav bolo to najlepšie, čo si jej mohla dať. Určite tam bolo o ňu dobre postarané. Nemaj výčitky svedomia.

Ďakujem pekne

úprimnú sústrasť

Neviem ci sa to práve hodí, ale snáď to niekomu pomože.

Ako rozpoznat príznaky mrtvice (mozgova porazka)



Naozajstná príhoda:

Počas grilovania sa Ingrid potkla a spadla. Bolo jej ponúknuté zavolať
záchranku, ale ona každého ubezpečovala, že je jej dobre a že sa potkla
kvôli svojím novým a nerozchodeným topánkam.

Pretože bola bledá a chvela sa, pomohli jej očistiť sa a posadili ju k
stolu s jedlom. Celý zvyšok večera bola Ingrid usmiata a veselá. Ingridin
manžel neskôr zavolal a oznámil všetkým, že jeho manželka bola
hospitalizovaná. O 23:00 zomrela. Pri grilovačke utrpela totiž mozgovú
porážku. Keby jej priatelia vedeli, ako sa dajú rozpoznať znaky mŕtvice,
mohla Ingrid ešte žiť.

Niektorý ľudia nezomrú ihneď. Zostanú odkázaný na pomoc druhých s vedomím,
že sú v beznádejnej a bezvýchodiskovej situácii.

Trvá len 1 minútu, toto si prečítať...

Neurológovia trdia, že pokiaľ sa pacient dostaví nejnoskôr do 3 hodín od
mŕtvice, môže byť zachránený. Tvrdia, že trik je v tom, nielen rozpoznať a
správne diagnostikovať mŕtvicu, ale aj dopraviť pacienta do 3 hodín k
lekároví, ktorí ho môže ošetriť.

Rozpoznaj mŕtvicu : Existujú 4 kroky, ktorých by sa človek mal pridržiavať
pri rozpoznávaní mŕtvice.

Najlachšia metóda ako mŕtvicu rozpoznať, je položiť postihnutému 4 otázky:

* Poprosiť postihnutého, aby sa zasmial (čo ale nebude schopný urobiť)
* Poprosiť postihnutého, aby povedal ľahkú vetu (napríklad : Dnes je vonku
pekne.)
* Poprosiť postihnutého, aby zdvihol obe ruky (čo mu nepôjde, alebo len
veľmi ťažko)
* Poprosiť postihnutého, aby vyplazil jazyk (pokiaľ je jazyk zakrivený a
krúti sa zo strany na stranu, je to tiež znak mŕtvice)

Pokiaľ má postihnutý problém vykonať aspoň jeden z hore vymenovaných
krokov, treba ihneď zavolať záchranku.

Jeden kardiológ tvrdí, že pokiaľ každý človek, ktorý obdrží tento email a
pošle ho ďalej aspoň ďaľším 10 ľudom, si môže byť istý, že bude zachránený
(aj vďaka jemu) aspoň jeden ľudský život.

Denne nám prichádza toľko otravných a nič nehovoriach emailov, že by sme
mohli aspoň raz zaplniť sieť niečím užitočným, nemyslíte?


Autor:
PAGITZ Mary, OSR.
Pflegedienstleitung
Chirurgische Univ. Kliniken
Anichstr. 35
6020 Innsbruck