Nakukla som do témy, lebo mi nedá nepochváliť sa s mojou havou.
Už by sme boli aj zabudli, že skoro pred mesiacom mala hava poškrabaný a zapálený chvostík, keby sme ešte dnes nedoberali posledné antibiotiká. Chvostík, alebo lepšie - metličku, už hava zas nosí vztýčenú a uloženú na chrbte, takže je všetko v poriadku.
Ale iným sa chcem pochváliť. Ešte v začiatkoch, keď som sa snažila výchovou formovať svoj zázrak, som dospela k záveru, že mám síce užasnú havu, ale trošku dlhšie jej trvá, kým si určité veci osvojí. Robí to pomaličky, krok za krokom, asi aby si neublížila. Zvykla som si na jej tempo, zbytočne ju nesilím, a za to sa mi vše odmení tým, že ma milo prekvapí. Včera som zažila jedno takéto prekvapenie, keď hava konečne pochopila, že nestačí len opakovane strčiť ňufákom do privretých dverí, ktoré sa samospádom vracajú späť. Ale že treba urobiť krok vpred a znovu do nich strčiť, až kým tá medzera nie je dostatočná, aby nimi prešla. Pochopiť tento princíp jej trvalo asi rok. Tak som veľmi spokojná, lebo som sa presvedčila, že aj keď všetko nepochopí naraz, k výsledkom je schopná sa dopracovať vlastnou pracovitosťou. Nesúrim ju, veď má celý život pred sebou. A budem čakať, čím ma prekvapí nabudúce.
![Smile](https://www.porada.sk/images/smilies/smile.gif)
Veď človeku tak málo stačí ku šťastiu.